"Život v tomto meste má zrazu kopu výhod, keď vianočné kolóny odtiahnu na východ...."

...nôti si Juraj Benetin vo vianočnej piesni Dar a ja si nôtim s ním.

Podaktorí sa aj čudujú - akože, prečo, či nám nie je smutno, nechápu, že sme sa rozhodli dobrovoľne "vianocovať" v cudzine. A nám je pri tom tak dobre... Mesto zrazu stíchne, lebo polovica jeho obyvateľov vykúpila všetky dostupné letenky From: Luxembourg To:... kade tade po svete, alebo načapovala doplna benzínom svoje oceľové tátoše a vybrala sa stovky kilometrov za svojou vytúženou vianočnou pohodou.

My si tú vianočnú pohodu robíme v Luxembursku. Netrápia ma tlačenice v obchodoch, darčeky zvyčajne kupujem už s poslednými lúčmi letného slnka. Vypekám vtedy, keď sa mi podarí medzi rodičovskými a pracovnými povinnosťami vymiesiť nejaké to cesto. Sem tam na pár dní odložím vanilkový cukor opäť dozadu na poličku, aby som ho o dva dni znovu vytiahla, tá vôňa a teplo sálajúce z rozpálenej trúby sú prudko návykové... Stromček nám už svieti, vyzdobili ho deti, podľa toho, kde je zdobenie zastúpené v hustejšom pomere vieme odhadnúť, ktoré zorné pole práve dohliadalo na jeho estetické pôsobenie... Upratovanie, no to snáď ani nestojí za reč. Inak nech pozerám, ako pozerám, zatiaľ som nikoho na okolí nepristihla pri tom, že by pred Vianocami umýval okná a pral závesy. Ja som si tie svoje odkrútila, našťastie mi pritom tento rok ani nemrzlo, ale občas tak premýšľam, odkiaľ sa berie tento náš zvyk-zlozvyk týrať sa skrehnutými prstami a vypúšťať z domácnosti prácne nadobudnuté teplo, len aby sme lepšie videli tú tmu za oknami. Stále si hovorím, že ten ďalší rok okenný telocvik vynechám, ale návyky pestované roky vyrastajúc v slovenskej domácnosti nepustia. Ktovie, či aj tie moje malé divošky to budú cítiť rovnako....

 

V televízii sa nám posledné dni promenádujú Popoluška s princeznou Ladou, Maruškou, Nastenkou a v tesnom závese im na krk dýchajú Anna s Elsou a Shrekom. Tí malí sú prešťastní, že nemusia ráno vstávať, robiť si úlohy a zrazu majú povolené zajedať perníky lineckými koláčikmi. My veľkí nechávame naše nervové zakončenia vydýchnuť a konečne aspoň raz do roka prepíname do hedonistického módu leňošenia, trávenia tradičných vianočných pokrmov, čítania a ničnerobenia...

 

No dobre, tak trochu ma škrie, že tú skriňu som ešte nestihla upratať a zásuvka v kúpeľni by si tiež zaslúžila revíziu krémov po dátume spotreby a včera som v rohu spálne zahliadla pavúčika a dnes ho tam nebolo (asi bude niečo pravdivé na tých tvrdeniach, že v priemere každý z nás zje ročne 3 kg hmyzu), ale to mi predsa nepokazí deň. Vrásky si nechajme robiť radšej z lásky a smiechu, než z nevyžehlenej bielizne... Maminy a svokry sú ďaleko a dobrí kamaráti sú na tom (asi) rovnako, tak tí, čo nás v našom leňošení navštívia, snáď na nás nebudú hľadieť krivým okom pre trochu dezorganizácie... Rodičia malých detí okrem toho vedia, že nie je problémom poriadok urobiť, problémom je ho udržať. Sotva poľavíte v ostražitosti a vzdialite sa do nejakého odľahlejšieho kúta domácnosti, už vám na uprataný meter štvorcový priletí nejaká tá hračka, či odrobinky z vanilkových rožkov. A keďže na sviatky som sa rozhodla vyzerať oddýchnuto a nie ako Sizyfos na konci dňa, tak občas tú hračku prekročím a dúfam, že Ježiško k nám napriek tomu príde...

Pár týždňov dozadu som viedla deti do školy. Slabý dážď nám mokril tváre, mračili sa nielen oblaky, ale i tváre dospelých a detí vlečúcich sa za každodennými povinnosťami... Na oknách do školskej knižnice sa vyzrážala voda a vytvorila na nich mokré "plátno". Podišla som bližšie a prstom nakreslila dve srdiečka držiace sa za ruky, slniečko a pripísala Hallo. Moja malá sa pridala a dokreslila kvetinky. Ako som sa otočila, všimla som si, že sa na nás usmieva muž dozerajúci opodiaľ na bezpečnosť detí. S úsmevom som ho pozdravila a odviedla malú do jej triedy. Cestou späť som videla, že pri okne stoja ďalšie deti, kreslia svoje mokré kresbičky a okoloidúci sa na nich usmievajú. Potešilo ma to. Spomenula som si na tú jednoduchú radosť, keď som dnes pomáhala Ježiškovi pobaliť darčeky. Najkrajšie na Vianociach je prinášať radosť....  Radostné a pokojné sviatky všetkým!

Badián aj škorica, nech vonia celá ulica...

"Čo bolo v škole na obed?" – položila som deťom už tradičnú otázku cestou zo školy. "Mäsko, ryža a šalát. Ten šalát bol hnusný. Taký červený. Ale keď zatvoríš oči, otvoríš ústa, stále máš zatvorené oči a prehltneš ho, tak je celkom chutný. To je asi magical šalát!" – vyhlásila moja malá päťročnica. Tento prístup sa mi hneď zapáčil, povedala by som, že je taký univerzálny. So zavretými očami sa dá vydržať takmer všetko - počnúc hustou hmlou, nudnou pracovnou poradou, zápchami na cestách, krikom ozývajúcim sa z detskej izby, až k bielym ponožkám v sandáloch.

Nato sa v aute rozpútala diskusia na tému, čo ktorá kamarátka neje a prečo deti nerastú z cukríkov do výšky, ale do šírky. A ako už býva dobrým zvykom mojich detí v tieto decembrové dni, výmena názorov ich priviedla k vyjednávaniu, koľko toho môžu po večeri zjesť z mikulášskej nádielky. Tuším hovorili o tej štvrtej zo šiestich. Keby som sa nehanbila dávať šibačom na Veľkú noc čokoládových Mikulášov, tak by mi tie množstvá čokolády až tak neprekážali, ale takto nás tlačí deadline tradícií, aby sme sa s ňou čím skôr vysporiadali. A moje boky len tíško kričia pomóóóc....

Zdá sa mi to, alebo sa v zime diskutuje o jedle ešte viac, než inokedy? Čo kto napečie na Vianoce, čo uvarí, kedy a kde kúpiť dobré klobásky, ktoré medovníky sú hneď mäkké...  Slovenské Vianoce v cudzine chutia vždy trošku inak, ale snažíme sa. Tí šikovnejší si privezú potrebné suroviny zo Slovenska už v predstihu, ďalší tam priamo vycestujú, aby spolu s rodinou posadali k sviatočným stolom a my ostatní chodíme do Trieru na údené, do Cactusu na klobásky a do Auchanu na choucroute crue (surovú kyslú kapustu, čítaj šukrut kru), lebo odtiaľ chutí skoro tak ako tá od mamy... Mám rada vôňu Vianoc, ten prazvláštny parfum, ktorého základ tvoria drevité tóny ihličia, hlavu kapustnica, zemiakový šalát, ryba a srdce je také príjemne orechové, makové, škoricové, klinčekové, ...  Jednému by sa až hlava zatočila.

Ale každý máme svoje chute a nie každý je ochotný zatvárať oči. Naša luxemburská suseda sa na vianočný čas tradične zásobila osviežovačmi vzduchu a tajne nám ich striekala ku dverám a po spoločných bytových chodbách s intenzitou priamo úmernou  rastúcemu času klokotania kapustnice. Luxemburskú Vianoce nevoňajú kaprom, ale údeným lososom, syrom raclette, morčacím či králičím ragú, foie gras servírovanej so sladkým bielym vínom a čokoládovou La bûche de Noël (piškótová roláda v tvare odrezaného kmeňa stromu, ozdobená marcipánovými lístkami, cukrovými pavučinami a snehovými pusinkami v tvare hríbikov) v sprievode vaječného koňaku.

Samé dobroty, ale na kapustnicu si siahnuť nedám! Čo tak vyskúšať v tieto studené sychravé dni osviežiť si pamäť, uvariť ju v predstihu a pozvať k sebe pár priateľov na ochutnávku? Čo rodina, to iný recept. Do Majkinej ide ryža, do Ankinej sušené slivky, do Vierkinej kyslá smotana, do Lenkinej sladká a do Zuzkinej kapusta trikrát umytá.

Cítite to aj vy? Hmmm... Tak dobrú chuť!!!

 

 

Decembrový sneh

Privreté oči

Červený smiech

Sivé tiene

Decembrový sneh

Kráčam vpred pospiatky

V ústrety novým dňom

Kým vôňa gaštanov

Ma vracia ku dneškom

Budím sa na svitaní

Snažiac sa zachytiť

Rozplývajúci sa sen

O bielej stráni

Priesvitných šatoch

Nevinnej radosti...

Aj tá sa raz roztopí

Ako ten prvý sneh

Len v spomienkach ostane

Ukrytý detský smiech

 

Dnes v noci v Luxembursku napadol prvý sneh. Kým som stihla vypiť rannú kávu, ostali po ňom len mokré kvapky na oknách áut a okrajoch striech, ale bol tu, videla som ho a cítila. A veľmi som sa z neho tešila... Všetky deti milujú sneh. Kým sa ten posledný roztopí a napadne prvý, zabudnú na boľavé vyštípané líčka, tečúce nosy a mokré studené nohy. Čerstvý sneh je čarovný, padá z neba, mäkkučko, vločka za vločkou sa pomaly stelú na stromy, cesty, vlnené čiapky, ticho sa poddávajú svojmu krátkemu tichému bytiu. Dospelí sa tiež chvíľku tešia, aha, sneží, kým si nespomenú, že ráno treba odhrabávať cesty, autá a zo skríň vyhrabávať rukavice a nepremokavé topánky...

Aj tak mám rada sneh. Vždy, keď ho napadne aspoň po členky, mám chuť nájsť si kus nedotknutej snehovej pokrývky a hodiť sa do nej, ležať v tej studenej nádhere a mávať rukami, tak ako voľakedy, keď sme "vyrábali" anjelov... a snežné kvety, iglu, snehuliakov, či gule, ktoré končili na kabátoch okoloidúcich... Zima v Luxembursku vie byť krásna, keď si odmyslíte, že miestni šoféri začnú panikáriť hneď, ako sa na cestách zjaví prvý jemný poprašok. Ak vám neprekáža, že sa  všade budete presúvať maximálnou rýchlosťou 15 km za hodinu, zatvoria vám cestu do školy, lebo kopec s 30 stupňovým stúpaním sa v ich očiach zmenil na K2 a niektorí miestni kaskadéri sa pokúsia vyraziť na cestu do práce na letných gumách (hoci už druhý rok tu máme zákon nariaďujúci prezúvanie áut do zimných pneumatík) tak si tú okolitú nádheru zasnežených stromových alejí a polí určite vychutnáte. A ak by vás tá pitoreskná cesta prestala baviť, vedzte, že každá vločka sa raz svojho konca dočká. Tak sa vyzbrojte trpezlivosťou a ak treba, tak i slovníkom a termoskou teplého čaju, lebo keď príde na lámanie chleba, zaručene po ceste v priekope nájdete nejakého zatúlaného obyvateľa pôvodom z Marseille či Algarve, ktorí to "riskli" na letných, keďže v ich domovine sneží akurát tak v sklenených snehových guliach...

 

Aj v nebi sa fajčí. Asi...

Všetci vieme, čo robia Francúzi najradšej. Okrem pôžitkárskeho požívania pokrmov a milovania (nie sú toto krásne klišé?) najradšej zo všetkého štrajkujú. Neprejde snáď ani týždeň, aby sa u našich 
západných susedov neštrajkovalo. Tento jav je taký častý, že už si ho tam takmer nikto nevšíma – to nie ako u našich slovenských západných susedov, kde sa o vajíčkach a červených kartách diskutuje až za morom... Francúzov to už asi naštvalo, tak si prišli zaštrajkovať na francúzsko-luxemburské pohraničie. Dôvodom sú 2 eurá. Presnejšie, rozdiel v cene balíka cigariet predávaného v Luxembursku a Francúzsku.  Ako fajčiara by ma to tiež škrelo. Nechcelo by sa mi cestovať 50 km do susedného Luxemburska len preto, aby som ušetrila 2 eurá na balíku, ale aj tak... Keby som však dala dva balíky denne, možno by sa mi tá cesta aj vyplatila, hmm, to sa už dá nazvať šetrenie. Žeby som začala fajčiť? Keď je to tu také lacné... 

Asi sto predajcov tabakových výrobkov štrajkovalo na pumpe a žiadalo o štandardizovanú cenu cigariet v celej EÚ. Po štrajku sa tri autobusy vypravené z Francúzska špeciálne kvôli tejto udalosti naplnili a odcestovali späť do domoviny – neviem prečo mám pocit, že i s plnými taškami lacných luxemburských cigariet.
Len minulý rok bolo 720 predajcov tabaku vo Francúzsku donútených zavrieť svoj obchod a očakáva sa, že čoskoro zavrie ďalších 1000 z celkového počtu 26 000 predajní tabaku. Veď to je taká krásna správa! Konečne budeme mať čistejší vzduch, ružovejšie pľúca, menej výdavkov na lekársku starostlivosť o ľudí, ktorí ochoreli v súvislosti s fajčením, ... zoznam výhod by mohol pokračovať. Ale im sa to nepáči. Fajčenie je vo Francúzsku kultúrnym dedičstvom. 

Ešte mám v živej pamäti, ako sa búrili Íri, ked v ich krajine zaviedli zákaz fajčenia v krčmách. Podaktorí inovatívci neváhali a zhodili zo svojho podniku strechu, aby sa tak vyhli zákonu a neodplašili si zákazníkov. Že im pršalo na hlavu v tej eufórii nikomu neprekážalo. Až kým nezistili, že vlastne je to fajn, že sa vnútri nefajčí. Vonku vznikali nové skupiny, tí čo chceli fajčiť sa ku sebe krásne tlačili a tí druhí sa konečne odvážili vypnúť doma telku a odskočiť si večer do barov bez strachu, že budú týždeň vetrať kabáty... Netrvalo dlho a tento rok prišiel nefajčiarsky zákon aj do Luxemburska. Ani tu ho neprijali majitelia podnikov s nadšením, báli sa, ako im klesnú tržby, ako budú musieť vyhlásiť bankrot... Snáď sa im spí lepšie odkedy pred pár dňami zverejnilo TNS-ILReS prieskum, kde 76 percent respondentov tvrdí, že nezmenilo svoje zvyky navštevovať podniky len preto, že sa v nich už nesmie fajčiť a naopak, 17 percent opýtaných začalo kaviarne a bary navštevovať v oveľa väčšej miere. Najpozitívnejšie na tom je, že mnohí z fajčiarov sa tomuto svojmu hobby venuje menej intenzívne. 

Fajčenia sa ľudstvo asi nikdy nezbaví dobrovoľne. Vždy budú na svete tí, ktorí na tú svoju cigaretku nedajú dopustiť. Možno, keď privrú oči, vidia, ako tú ich cigaru hnetie krásna Kubánka medzi svojimi čokoládovými stehnami (omyl, šúľajú ich pekne na stole, jedna vedľa druhej, choďte pozrieť do Havany :o) ), možno si predstavujú, že s cigaretou v našpúlených perách vyzerajú rovnako mužne a sexi ako tie modelky a herci v časopisoch, slastne vdychujú všetky tie látky, pred ktorými ich ministerstvá zdravotníctva varujú a vydychujú pre nich omamnú vôňu slobody, niečoho zakázaného, dospelého, pôžitkárskeho(hmmm, na prvý šľuk sa nezabúda... Cigaretka na dva ťahy, krátka silná ako život...). Možno fajčia len tak, z čistej radosti, či zo zvyku, z nervozity alebo z presvedčenia. Každý máme svoju "drogu". Niekto má rád víno, iný čokoládu, ďalší nedá dopustiť na sójový rezeň. 

A i keď je to jav ojedinelý, niekedy môžeme fajčiarom za ich fajčenie byť vďační.  Napr. ja som sa nestihla poďakovať našej už nebohej susede Mary, ktorá fajčila jednu za druhou a keď nečakane umrela, moje krpane to spojili práve s jej prehnanou láskou k cigaretám a teraz zakaždým, keď prechádzajú okolo fajčiara, tak si vehementne zapchávajú nos, hlasno ochkajú a krútia hlavami, že či tí dotyční nevedia, že sa na to umiera, ach, juj a iné fuj... keď to ešte podporia vášnivým zvolaním - Mamííi, ten je ale hlúpy, pozri, fajčííí!, tak len očkom fľochnem na tvár schovanú za dymom a pokúšam sa odhadnúť náznak porozumenia slovenčine... Snáď im tento anti-fajčiarsky spirit vydží aspoň do 18stky!

Dodatok: Z práce ma vyrušil vchodový zvonček. Páni v pokročilom veku sa chceli porozprávať o Biblii. Slušne som sa im poďakovala a tak si povedali, že mi aspoň hodia do poštovej schránky zopár letáčikov. Miesto o Biblii sa v nich píše o tom, aké škodlivé je fajčiť! Podpísané a distribuované priamo Svedkami Jehovovými.
https://www.youtube.com/watch?v=PRxO7Ijaq1Q

Predstavivosť je dôležitejšia než vedomosti. (A. Einstein)

Počuli ste už o krajine Škorpiónsko? Takto vyzerá jej zástava:

Na mape by ste ju márne hľadali, je to veľmi malý ostrov. Je taký malý, že sa po ňom ani nedá chodiť, preto ak tam chcete byť, musíte sa naučiť lietať. V Škorpiónsku sa hovorí po škorpiónsky, ako inak, a len pre istotu pripomínam, ak ste to ešte nevedeli, že v škorpiónčine sa nepoužíva písmeno č, preto miesto čau hovoria v Škorpiónsku šau.

Hlavné mesto je Še-ime a keď si chcete dať na obed zemiaky so slaninou, treba si vypýtať šušu a lala.

Imaginárne Škorpiónsko ma sprevádza životom už piaty rok. Jeho vznik sa neviaže k žiadnym otvoreným demokratickým voľbám, ani k absolutistickému režimu, vzniklo celkom nenápadne niekedy v roku 2009 v hlavách mojej dcéry a jej kamarátky. Dosť dlho som bola presvedčená o tom, že ako sa objavilo, tak aj zanikne. Ale ono je tu stále a darí sa mu, dokonca má nového obyvateľa. Správne tušíte, moje druhé dieťa tiež pozná a navštevuje Škorpiónsko, ba aj plynule hovorí škorpiónčinou. Párkrát som sa ju tiež snažila naučiť, vravela som si, že oproti francúzskej gramatike to bude gombička, ale zatiaľ na tomto poli nedosahujem veľké úspechy...

Každej novej mame chvíľu trvá, kým začne rozumieť svojmu dieťaťu. Nech v knihách o rodičovstve píšu x-týkrát, ako každá mama inštinktívne všetkému okolo svojho dieťaťa rozumie, neverte im. Mám pocit, že by som skôr inštinktívne vyňuchala desiatu zabudnutú v školskej taške, než porozumela tomu, čo si to tie moje "škorpiónky" hovoria. Sem-tam sa premôžu a blahosklonne mi preložia nejaké to slovné spojenie, ale som si istá, že keby som sa pokúšala spísať vreckový škorpiónsko-slovenský slovník, kým by sa dostal do tlače, polovica slov by sa zmenila. Ale ony sa tvária, že si rozumejú.

Tak som to jedného večera skúsila opačne. Začala som na nich hovoriť "chreňovčinou". To je jazyk, ktorý som si vymyslela JA – názov, nuž, v kuchyni som práve otvárala chren, tak som sa nechala inšpirovať... Čakala som, že tie moje malé ma hneď odhalia, ale keďže som si dávala pozor a snažila sa zapamätať si všetky vymyslené slová a vety, ktoré som v chreňovčine vypustila z úst, o dve hodiny už samé rozpoznávali slová a komunikovali so mnou v chreňovčine. Z môjho pokusu o vtip sa tak stala mentálna rozcvička pre celú rodinu a mala som čo robiť, aby som ich také vzrušené z objavovania nového jazyka, dostala do postele. Ráno to bolo horšie, amnézia ako vyšitá. Nielenže som si nepamätala, ako sa po chreňovsky povie "Choďte spať!", nebola som si istá už ani tým, ako sa povie  "posteľ  "a  "Som hladná ".  Jediné slovo, ktoré som si s istotou pamätala, bolo momo, t.j.  mama. Na náš chreňovský večer divošky nezabudli a z času na čas sa ma spýtajú, ako sa ten ktorý predmet povie po chreňovsky. Ja som sa však rozhodla, že miesto vymýšľania nového jazyka, v Luxembursku aj tak máme čo robiť, aby sme sa medzi všetkými tými rečami zorientovali, ostanem radšej pri vymýšľaní rozprávok. Pri tých mám aspoň istotu, že ich do rána nezabudnem a ešte si z nich aj niečo užitočné (dúfam) zapamätajú. Naša obľúbená je tá o morskej princeznej, ktorá sa po úteku z kráľovského paláca ocitla v bruchu veľkej ryby a končí sa tým, ako ju rybári rozporciujú a jej prsty sa predávajú v obchodoch ako fish fingers – poučenie, netreba utekať z rodičovského domu bez povolenia a jesť rybie prsty, lebo okrem pomletého niečoho, čo sa tvári ako ryba, môžu obsahovať aj šťavnaté kúsky princezny. Na ostatné rybie výrobky sa embargo nevzťahuje. ;o)

Som zástanca toho, že deťom sa nemá klamať. Treba im hovoriť pravdu a servírovať im ju tak, aby tomu porozumeli. Tieto naše spoločné vymýšľance v nich snáď podporia kreativitu a predstavivosť, dúfam však, že tým správnym smerom. Lebo nie je kreativita ako kreativita... aby som ostala pri svojom pôvodnom zámere priblížiť niečo z lesku a slávy nášho Luxemburského veľkovojvodstva, na záver stručné zhrnutie správ, ktoré som si v priebehu posledných dní prečítala v miestnych novinách a ktoré ma utvrdzujú v tom, že ľudia žijúci v tejto našej malej krajine (ktorá by sa pokojne mohla prirovnať k maličkému ostrovu v porovnaní so zvyškom Európy a kde miešanie jazykov slušne obstojí v konkurencii so škorpiónčinou) netrpia nedostatkom kreativity: matka syna, ktorého zatkli za prechovávanie marihuany, vyhlásila, že rastlinky si v dome nechala preto, lebo tam udržiavali príjemnú sviežu vôňu (veľmi senzuálne odôvodnenie). Mladý muž zverejnil na sociálnej sieti svoje zranenia, ktoré mu vraj spôsobili traja - štyria ľudia preoblečení za klaunov po tom, čo vtrhli k nemu domov – polícia momentálne prešetruje možnosť, že mladý muž si tie zranenia spôsobil sám (nápadité, ale počkajme si na ukončenie vyšetrovania). Mladá žena neváhala zaplatiť 100 EUR po tom, ako ju zastavil na ceste muž so šiltovkou s nápisom POLICE a za prekročenie rýchlosti jej nariadil zaplatiť pokutu. Zaplatila. Veď mal predsa policajnú šiltovku! Po falošnom policajtovi sa stále pátra. Pozor, možno si tentoraz nasadil šiltovku s nápisom SHERIFF!!!!

Už sa to začalo!

Niekedy začiatkom októbra u nás doma…

- Mami, zmestí sa Santa do nášho komína?
- Zlatko, to je úplne jedno, či sa zmestí alebo nie, ku nám chodí Ježiško.
- A mohli by sme Ježiškovi nachystať na tanierik koláčiky?
- Nie, bábätká koláčiky nejedia.
- Prečo neoslavujeme Vianoce 25. decembra ako všetci ostatní?
- Lebo naša tradícia je oslavovať večer 24. decembra, pripomíname si noc, kedy sa Ježiško narodil. 
- Ale to nie je fér, ostatní na to majú celý deň, my iba večer...

Ešte je len október a do našich schránok už zavítal prvý vianočný katalóg hračiek, ktorý sa snaží zaujať deti stoštyridsiatou ôsmou verziou Barbie v iných ružových šatách. V miestnom supermarkete vyčlenili jedno celé oddelenie plyšovým sobom a nafukovacím Santa Clausom,  tak teraz počúvam, kedy z rádia zaznie Jingle Bells. Deti včera v škole kreslili vianočné pozdravy a nám sa na balkóne červená tekvica, ktorá čaká na svoju premenu na Halloweenskeho svetlonosa. A ja sa čudujem, ako ten čas letí....

Taliani a Malťania povyťahovali zo skríň čižmy a balia deti do páperových búnd, kým anglické deti si užívajú októbrové teploty v krátkych nohaviciach a sandáloch. Je čarovné sledovať ten mix kultúr a zvykov. Sú ako tie stromy na jeseň, niektoré už pustili polovicu svojich listov, iné si ich držia a farbia teplými odtieňmi červenej a žltej. Listy sú všade.  Váľajú sa po zemi, lietajú v povetrí, pletú sa mi do vlasov, zbieram ich z koberca v obývačke, kde ich deti vytriasli po prechádzke v parku, suseda ich v sobotné rána vysáva pred domom, muži zametajú z chodníkov. 

V tejto listovej nálade som zašla do kiosku a kúpila pozdrav. Na papieri je kvet a ja ho hladím a hľadám tie správne slová, ktorými by som pogratulovala k blížiacim sa narodeninám mojej mamy. V detskej izbe pod posteľou ležal vytrhnutý list z písanky s piesňou, ktorú zložila moja dcéra. Sú tam hrubky, má otrhané okraje, ale o to mi je drahší... tak ako obrázok od druhej slečny, ktorá ma nakreslila so sponkou a náušnicami, vraj aby som bola krásna a na druhú stranu dopísala veľkými tlačenými písmenami LOVE.
 
Niekde ďaleko na jednom pôjde mám odloženú plnú škatuľu listov, horúcich, smutných i veselých. Ich listové tajomstvo možno raz objavia moje slečny a ja dúfam, že z nich pochopia, že rozumiem ich dospievajúcej dušičke... listy sú takmer večné, atrament síce vybledne a papier zmení svoju belostnú farbu, ale nemusím sa báť, že sa vymaže ako esemeska z rozbitého telefónu, kde vyznanie lásky stojí a padá na troch písmenách ILY (I love you).  Na papieri tie slová hrejú viac. Preto z času na čas pribalím k jabĺčku do školy aj odkaz. Iba pre ne. Nepípa, nesvetielkuje a nesprevádza ho žiadna melódia, ale je napísaný rukou vedenou srdcom.

Nedávno som navštívila Múzeum rozbitých vzťahov v Bruseli. Nájdete tam rôzne predmety aj s príbehami lások a vzťahov, ktoré sa skončili. Bez tých slov na papieri by ste sa pozerali len na pletené ponožky či prázdny flakón od parfumu, z ktorého už dávno vyprchala vôňa. Ale tie slová dali predmetom dušu a príbeh, ktorý možno žije naďalej v návštevníkoch, ktorí si ho prečítali. A to nie je málo. Príbehy sprevádzajú naše životy od narodenia, niektoré dokonca formujú našu osobnosť. Už aj renomovaní neurológovia skúmajú, čo sa to s nami deje, keď čítame, aké stopy na mozgu zanechávajú slová. Kniha Päťdesiat odtieňov sivej sa dokonca dočkala osobitného výskumu... tiež sa objavila v mojej knižnici a teraz blúdi po spálňach kamarátok. Hmm, Annu Kareninovú si zatiaľ nikto nepožičal. Ale tú má asi každý...  Je dobre na to myslieť, keď budete siahať po novej knižke na dlhé zimné večery, či vyberať knihu pod vianočný stromček. Zdá sa, že už je najvyšší čas, v luxemburských obchodoch sa to už začalo!

S vetrom vo vlasoch

Október je mesiacom úcty k starším. Keďže reálne tú úctu okolo seba veľmi nepociťujem, rozhodla som sa vziať veci do vlastných rúk. Z odkladacieho priečinku v aute som vyhodila všetky cédečka o Hlúpom Janovi, Ružovej Aničke, Zahrajka i Spievanku a nahradila ich zaprášenými kúskami od Mekyho, Lucie, Müllera či Doors. (S blížiacim sa novembrom ma chytá akási prazvláštna československá nostalgia.) Meky Žbirka, ja viem, a to mi ešte pred pár rokmi pripadal taký strašne out... Asi starnem. Našťastie v Luxembursku. Tu to až tak nebolí. Podľa najnovších štatistických údajov sú ženy v Luxembursku štvrté v poradí najdlhšie žijúcich žien členských krajín EÚ a luxemburskí muži to dokonca dotiahli na prvé miesto. Ani sa im nečudujem, keď vidím vozové parky niektorých tunajších sedemdesiatnikov ani mne by sa nechcelo umrieť...

[Vo vlasoch mu sedí motýľ smrtihlav.
Do očú mu padá stále viacej hviezd.
Zdá sa, rozumie už slovám na jazyku tráv.
Už len kúsok cesty zostáva mu prejsť.]

Pár dní dozadu som nasadala do auta pred obchodom so športovými potrebami, keď priamo vedľa mňa zastalo nádherné, nebovomodré maserati. Nie som veľmi na autíčka, popravde som rada, že rozoznám štyri kruhy od trojcípej hviezdy, ale tento štvorkolesový krásavec sa nedal prehliadnuť. V tom z obchodu predo mnou vyšiel muž ako z reklamy. Dokonale učesaný, vysoké lícne kosti, skvele padnúci oblek a sebaisto kráčal smerom ku mne. Ááá, to pre neho zaiste prišiel šofér, prebehlo mi mysľou... miestny Bradley Cooper si to však namieril k rodinnému kombi s nálepkou baby on board a z bledomodrého krásavca sa vyštveral  pán ďaleko za ohraničením v najlepších rokoch. Viem, mesiac úcty k starším, ALE... príde mi to také surrealistické. Tomuto podobný obraz je v Luxembursku pomerne častý. Blízko nášho domu pred miestnym pohostinstvom víkend čo víkend parkovalo červené porsche, z ktorého si to jeho snáď i 80-ročný šofér neistým krokom namieril vždy priamo k baru a potom sa ešte neistejším krokom vrátil späť za volant. Ani miestne dámy v rokoch nezaostávajú za svojimi náprotivkami. Neraz som v zápche stála vedľa oceľového fešáka, ktorého mala pod kontrolou babička s čerstvo vyfúkanými vlnami. Nezávidím, práve naopak, hoci neviem, či práve tí spomenutí si to za svoju celoživotnú prácu zaslúžili, dopriala by som ten vietor vo vlasoch všetkým starým ľuďom. 
 
[Cesta zakázanou plnou rýchlosťou ty si líčiš tvár
vlasy prúdia von, vlasy prúdia von
každý sám.]

Tak často v živote robíme veci nie tak, ako by sme chceli, ale ako by sme mali. Kupujeme si úsporné autá, praktické gauče, chodíme na dovolenky do bezpečných destinácií, bicyklujeme s prilbami, píšeme emaily s rovnakými slušnými formulkami a každý deň tak viac a viac prestávame byť sami sebou. Koľkokrát sme ako deti túžili mať doma psa a nechápali prečo sa do bytu nehodí. Túžili sme jazdiť na silných autách, plávať s delfínmi, bicyklovali sme dolu kopcom s nohami vo vzduchu, bez prilieb a GPS, spoliehajúc sa len na vlastné inštinkty... umlčali sme dieťa v nás, aby z nás mohli vyrásť rešpektovaní dospelí. A preto dnes obdivujem babičky s načerveno narúžovanými perami, ktoré si to šinú po route d´Arlon predpísanou päťdesiatkou v červenom porsche a majú nás všetkých "na háku". Neviem, či sú šťastné, ale pôsobia tak. Tak slobodne. 

[Začínam byť zvedavý
či sa šťastie unaví
či ma osloví, ako v prísloví
či len mávne - C'est la vie.]

Mnohí si povzdychnú, že v tom Luxembursku sa im žije. Akoby šťastím bolo mať, vlastniť. Tí slovenskí dedkovia a babičky síce nejazdia na autách za niekoľko desaťtisíc eur, ale možno by im k šťastiu stačilo, keby sme si ich všimli, našli si na nich čas, objali ich, venovali im časť seba....

[Filmy, knihy, nové platne
prebrali sme všetko
Zostala len jedna téma
zvyšky našich predkov]

Lebo najťažšie nie je nemať to, čo majú iní, najťažšie je byť sám a neviditeľný.




PS: Ak ste identifikovali, z ktorých pesničiek pocházajú texty v hranatých zátvorkách, s vysokou pravdepodobnosťou máte viac než 30 rokov, viete čo je LP, videli ste naživo mandelinku zemiakovú a aspoň raz v živote ste mali oblečené odporne hnedé vrúbkované pančuchy. :o)