"Život v tomto meste má zrazu kopu výhod, keď vianočné kolóny odtiahnu na východ...."

...nôti si Juraj Benetin vo vianočnej piesni Dar a ja si nôtim s ním.

Podaktorí sa aj čudujú - akože, prečo, či nám nie je smutno, nechápu, že sme sa rozhodli dobrovoľne "vianocovať" v cudzine. A nám je pri tom tak dobre... Mesto zrazu stíchne, lebo polovica jeho obyvateľov vykúpila všetky dostupné letenky From: Luxembourg To:... kade tade po svete, alebo načapovala doplna benzínom svoje oceľové tátoše a vybrala sa stovky kilometrov za svojou vytúženou vianočnou pohodou.

My si tú vianočnú pohodu robíme v Luxembursku. Netrápia ma tlačenice v obchodoch, darčeky zvyčajne kupujem už s poslednými lúčmi letného slnka. Vypekám vtedy, keď sa mi podarí medzi rodičovskými a pracovnými povinnosťami vymiesiť nejaké to cesto. Sem tam na pár dní odložím vanilkový cukor opäť dozadu na poličku, aby som ho o dva dni znovu vytiahla, tá vôňa a teplo sálajúce z rozpálenej trúby sú prudko návykové... Stromček nám už svieti, vyzdobili ho deti, podľa toho, kde je zdobenie zastúpené v hustejšom pomere vieme odhadnúť, ktoré zorné pole práve dohliadalo na jeho estetické pôsobenie... Upratovanie, no to snáď ani nestojí za reč. Inak nech pozerám, ako pozerám, zatiaľ som nikoho na okolí nepristihla pri tom, že by pred Vianocami umýval okná a pral závesy. Ja som si tie svoje odkrútila, našťastie mi pritom tento rok ani nemrzlo, ale občas tak premýšľam, odkiaľ sa berie tento náš zvyk-zlozvyk týrať sa skrehnutými prstami a vypúšťať z domácnosti prácne nadobudnuté teplo, len aby sme lepšie videli tú tmu za oknami. Stále si hovorím, že ten ďalší rok okenný telocvik vynechám, ale návyky pestované roky vyrastajúc v slovenskej domácnosti nepustia. Ktovie, či aj tie moje malé divošky to budú cítiť rovnako....

 

V televízii sa nám posledné dni promenádujú Popoluška s princeznou Ladou, Maruškou, Nastenkou a v tesnom závese im na krk dýchajú Anna s Elsou a Shrekom. Tí malí sú prešťastní, že nemusia ráno vstávať, robiť si úlohy a zrazu majú povolené zajedať perníky lineckými koláčikmi. My veľkí nechávame naše nervové zakončenia vydýchnuť a konečne aspoň raz do roka prepíname do hedonistického módu leňošenia, trávenia tradičných vianočných pokrmov, čítania a ničnerobenia...

 

No dobre, tak trochu ma škrie, že tú skriňu som ešte nestihla upratať a zásuvka v kúpeľni by si tiež zaslúžila revíziu krémov po dátume spotreby a včera som v rohu spálne zahliadla pavúčika a dnes ho tam nebolo (asi bude niečo pravdivé na tých tvrdeniach, že v priemere každý z nás zje ročne 3 kg hmyzu), ale to mi predsa nepokazí deň. Vrásky si nechajme robiť radšej z lásky a smiechu, než z nevyžehlenej bielizne... Maminy a svokry sú ďaleko a dobrí kamaráti sú na tom (asi) rovnako, tak tí, čo nás v našom leňošení navštívia, snáď na nás nebudú hľadieť krivým okom pre trochu dezorganizácie... Rodičia malých detí okrem toho vedia, že nie je problémom poriadok urobiť, problémom je ho udržať. Sotva poľavíte v ostražitosti a vzdialite sa do nejakého odľahlejšieho kúta domácnosti, už vám na uprataný meter štvorcový priletí nejaká tá hračka, či odrobinky z vanilkových rožkov. A keďže na sviatky som sa rozhodla vyzerať oddýchnuto a nie ako Sizyfos na konci dňa, tak občas tú hračku prekročím a dúfam, že Ježiško k nám napriek tomu príde...

Pár týždňov dozadu som viedla deti do školy. Slabý dážď nám mokril tváre, mračili sa nielen oblaky, ale i tváre dospelých a detí vlečúcich sa za každodennými povinnosťami... Na oknách do školskej knižnice sa vyzrážala voda a vytvorila na nich mokré "plátno". Podišla som bližšie a prstom nakreslila dve srdiečka držiace sa za ruky, slniečko a pripísala Hallo. Moja malá sa pridala a dokreslila kvetinky. Ako som sa otočila, všimla som si, že sa na nás usmieva muž dozerajúci opodiaľ na bezpečnosť detí. S úsmevom som ho pozdravila a odviedla malú do jej triedy. Cestou späť som videla, že pri okne stoja ďalšie deti, kreslia svoje mokré kresbičky a okoloidúci sa na nich usmievajú. Potešilo ma to. Spomenula som si na tú jednoduchú radosť, keď som dnes pomáhala Ježiškovi pobaliť darčeky. Najkrajšie na Vianociach je prinášať radosť....  Radostné a pokojné sviatky všetkým!

Badián aj škorica, nech vonia celá ulica...

"Čo bolo v škole na obed?" – položila som deťom už tradičnú otázku cestou zo školy. "Mäsko, ryža a šalát. Ten šalát bol hnusný. Taký červený. Ale keď zatvoríš oči, otvoríš ústa, stále máš zatvorené oči a prehltneš ho, tak je celkom chutný. To je asi magical šalát!" – vyhlásila moja malá päťročnica. Tento prístup sa mi hneď zapáčil, povedala by som, že je taký univerzálny. So zavretými očami sa dá vydržať takmer všetko - počnúc hustou hmlou, nudnou pracovnou poradou, zápchami na cestách, krikom ozývajúcim sa z detskej izby, až k bielym ponožkám v sandáloch.

Nato sa v aute rozpútala diskusia na tému, čo ktorá kamarátka neje a prečo deti nerastú z cukríkov do výšky, ale do šírky. A ako už býva dobrým zvykom mojich detí v tieto decembrové dni, výmena názorov ich priviedla k vyjednávaniu, koľko toho môžu po večeri zjesť z mikulášskej nádielky. Tuším hovorili o tej štvrtej zo šiestich. Keby som sa nehanbila dávať šibačom na Veľkú noc čokoládových Mikulášov, tak by mi tie množstvá čokolády až tak neprekážali, ale takto nás tlačí deadline tradícií, aby sme sa s ňou čím skôr vysporiadali. A moje boky len tíško kričia pomóóóc....

Zdá sa mi to, alebo sa v zime diskutuje o jedle ešte viac, než inokedy? Čo kto napečie na Vianoce, čo uvarí, kedy a kde kúpiť dobré klobásky, ktoré medovníky sú hneď mäkké...  Slovenské Vianoce v cudzine chutia vždy trošku inak, ale snažíme sa. Tí šikovnejší si privezú potrebné suroviny zo Slovenska už v predstihu, ďalší tam priamo vycestujú, aby spolu s rodinou posadali k sviatočným stolom a my ostatní chodíme do Trieru na údené, do Cactusu na klobásky a do Auchanu na choucroute crue (surovú kyslú kapustu, čítaj šukrut kru), lebo odtiaľ chutí skoro tak ako tá od mamy... Mám rada vôňu Vianoc, ten prazvláštny parfum, ktorého základ tvoria drevité tóny ihličia, hlavu kapustnica, zemiakový šalát, ryba a srdce je také príjemne orechové, makové, škoricové, klinčekové, ...  Jednému by sa až hlava zatočila.

Ale každý máme svoje chute a nie každý je ochotný zatvárať oči. Naša luxemburská suseda sa na vianočný čas tradične zásobila osviežovačmi vzduchu a tajne nám ich striekala ku dverám a po spoločných bytových chodbách s intenzitou priamo úmernou  rastúcemu času klokotania kapustnice. Luxemburskú Vianoce nevoňajú kaprom, ale údeným lososom, syrom raclette, morčacím či králičím ragú, foie gras servírovanej so sladkým bielym vínom a čokoládovou La bûche de Noël (piškótová roláda v tvare odrezaného kmeňa stromu, ozdobená marcipánovými lístkami, cukrovými pavučinami a snehovými pusinkami v tvare hríbikov) v sprievode vaječného koňaku.

Samé dobroty, ale na kapustnicu si siahnuť nedám! Čo tak vyskúšať v tieto studené sychravé dni osviežiť si pamäť, uvariť ju v predstihu a pozvať k sebe pár priateľov na ochutnávku? Čo rodina, to iný recept. Do Majkinej ide ryža, do Ankinej sušené slivky, do Vierkinej kyslá smotana, do Lenkinej sladká a do Zuzkinej kapusta trikrát umytá.

Cítite to aj vy? Hmmm... Tak dobrú chuť!!!

 

 

Decembrový sneh

Privreté oči

Červený smiech

Sivé tiene

Decembrový sneh

Kráčam vpred pospiatky

V ústrety novým dňom

Kým vôňa gaštanov

Ma vracia ku dneškom

Budím sa na svitaní

Snažiac sa zachytiť

Rozplývajúci sa sen

O bielej stráni

Priesvitných šatoch

Nevinnej radosti...

Aj tá sa raz roztopí

Ako ten prvý sneh

Len v spomienkach ostane

Ukrytý detský smiech

 

Dnes v noci v Luxembursku napadol prvý sneh. Kým som stihla vypiť rannú kávu, ostali po ňom len mokré kvapky na oknách áut a okrajoch striech, ale bol tu, videla som ho a cítila. A veľmi som sa z neho tešila... Všetky deti milujú sneh. Kým sa ten posledný roztopí a napadne prvý, zabudnú na boľavé vyštípané líčka, tečúce nosy a mokré studené nohy. Čerstvý sneh je čarovný, padá z neba, mäkkučko, vločka za vločkou sa pomaly stelú na stromy, cesty, vlnené čiapky, ticho sa poddávajú svojmu krátkemu tichému bytiu. Dospelí sa tiež chvíľku tešia, aha, sneží, kým si nespomenú, že ráno treba odhrabávať cesty, autá a zo skríň vyhrabávať rukavice a nepremokavé topánky...

Aj tak mám rada sneh. Vždy, keď ho napadne aspoň po členky, mám chuť nájsť si kus nedotknutej snehovej pokrývky a hodiť sa do nej, ležať v tej studenej nádhere a mávať rukami, tak ako voľakedy, keď sme "vyrábali" anjelov... a snežné kvety, iglu, snehuliakov, či gule, ktoré končili na kabátoch okoloidúcich... Zima v Luxembursku vie byť krásna, keď si odmyslíte, že miestni šoféri začnú panikáriť hneď, ako sa na cestách zjaví prvý jemný poprašok. Ak vám neprekáža, že sa  všade budete presúvať maximálnou rýchlosťou 15 km za hodinu, zatvoria vám cestu do školy, lebo kopec s 30 stupňovým stúpaním sa v ich očiach zmenil na K2 a niektorí miestni kaskadéri sa pokúsia vyraziť na cestu do práce na letných gumách (hoci už druhý rok tu máme zákon nariaďujúci prezúvanie áut do zimných pneumatík) tak si tú okolitú nádheru zasnežených stromových alejí a polí určite vychutnáte. A ak by vás tá pitoreskná cesta prestala baviť, vedzte, že každá vločka sa raz svojho konca dočká. Tak sa vyzbrojte trpezlivosťou a ak treba, tak i slovníkom a termoskou teplého čaju, lebo keď príde na lámanie chleba, zaručene po ceste v priekope nájdete nejakého zatúlaného obyvateľa pôvodom z Marseille či Algarve, ktorí to "riskli" na letných, keďže v ich domovine sneží akurát tak v sklenených snehových guliach...