- Mami, ten zelený škriatok, zase neviem, ako sa
volá, on je taký nezbedný, ja ho musím prekvapiť. Keď prídem do triedy, tak sa
každému pozriem do úst, či sa tam neschováva. A potom si vezmem také karty,
prekvapím ho a cap, takto ho chytím. Lebo ja chcem dostať tie zlaté mince.
V Írsku dnes
oslavujú sviatok Sv. Patrika. Z pamäte sa mi vynárajú obrázky ľudí tancujúcich
v zelených tričkách, s obrovskými zelenými klobúkmi na hlavách, pijúci zelené
pivo, prechádzajúci sa v hlučných sprievodoch po dublinskej O'Connell Street. Hoci nás dnes od Dublinu
delia tisícky kilometrov, ráno som zo skrine vytiahla zelený sveter a aj deti
sa predháňali v tom, ktoré z nich bude oblečené zelenšie. Cestou k školskému autobusu sme
stihli prebrať, ako to s tým škriatkom s ťažkým menom Leprechaun (čítaj
Leprikon) naozaj je, prečo si ľudia vymýšľajú príbehy, ba aj to, ako vzniká
dúha a prečo nemôžeme nájsť jej koniec, kde škriatok ukryl hrniec s peniazmi.
Žijeme uprostred
Európy, v maličkej krajine, a možno práve preto sa do toho nášho luxemburského
života toľko zmestí. Akoby sme boli centrom nejakej kultúrnej pavúčej siete, z
ktorej nitky siahajú na všetky svetové strany a sú pravidelne spájané po obvode
ďalšími kultúrnymi väzbami. Jedno dieťa narodené v Írsku, druhé v Luxembursku,
rodičia Slováci. Naše deti si prešli luxemburskými, francúzskymi i anglickými
vzdelávacími zariadeniami a všade sa na nich nalepilo kúsok identity tých
druhých. Národniarsky pesimista by v tom možno videl paškvil, ja sa na to
pozerám ako na nádhernú patchworkovú prikrývku, ktorou sa môžu prikrývať po
zvyšok života a vyberať si ten svoj obľúbený "štvorček". Ak majú
chuť, som za to, aby oslávili St.
Patrick´s day, na ktorý je naša rodená Dublinčanka hrdá až tak, že ráno smútila,
keď nemohla vyraziť do ulíc a zabávať sa so zeleným melírom vo vlasoch.
Pred pár dňami
som bola obdarovaná darčekmi vyrobenými z lásky ku dňu matiek, ktorý práve
oslavovali v Anglicku. A to som len nedávno dostala srdiečko vyrobené na hodine
slovenčiny s komentárom – to som ti
urobila z lásky, lebo bol deň ženový. Viem, že v máji mi na slovenčine
vyrobia niečo na deň matkový a som
zvedavá, či v družine, ktorá je frankofónna, budú oslavovať francúzsky deň
matiek, ktorý tento rok pripadá na 31. máj, alebo to odložia až na 14. jún,
kedy ho oslavujú Luxemburčania. Je vysoko pravdepodobné, že ich kreativita
podchytí oba sviatky. Veď ani tie vychovávateľky zrejme nebaví stále sedieť na
pieskovisku a postrihané papieriky či zaschnuté farby si aj tak zlíznu
upratovačky...
Každý deň síce
nemusí byť nedeľa, ale dôvodov na sviatkovanie je počas roka neúrekom. Strašíme
sa na Halloween, deň pred Popolcovou stredou pečieme palacinky oslavujúc Shrove Tuesday (v niektorých krajinách
nazývaný aj Pancake Day), nezabúdame na Európsky deň jazykov, ani na výročie zbúrania
Berlínskeho múru, spolu s Angličanmi si
pripomíname novembrový Deň vojnových veteránov, kedy deti v škole vyrábajú
červené makové kvety ako symbol krvi preliatej počas prvej svetovej vojny. Pred
februárovým Liichtmëssdag (luxemburský sviatok svetiel) vyrábame lampióny a s radostným
očakávaním hľadíme v júni na oblohu, kedy už začne veľký ohňostroj na počesť narodenia
monarchu Luxemburska, ktoré sa síce udialo v zime, no z klimatických dôvodov sa
každoročne oslavuje 23. júna. Nezabúdame ani na slovenské tradície. Avšak
naháňačku s korbáčom v ruke už radšej nikomu nevysvetľujeme a z času na čas k
maľovaniu kraslíc pridáme aj hľadanie čokoládových vajíčok ukrytých v záhrade.
Iba Vianoce sú úplne naše, slovenské, presne také, aké si ich pamätáme z detských
čias.
Oslavovať a sviatkovať sa dá počas celého roka, bez ohľadu na to, aký je deň v kalendári. Hoci len to, že sme sa opäť raz ráno prebudili do slnečného dňa.
