Aj v nebi sa fajčí. Asi...

Všetci vieme, čo robia Francúzi najradšej. Okrem pôžitkárskeho požívania pokrmov a milovania (nie sú toto krásne klišé?) najradšej zo všetkého štrajkujú. Neprejde snáď ani týždeň, aby sa u našich 
západných susedov neštrajkovalo. Tento jav je taký častý, že už si ho tam takmer nikto nevšíma – to nie ako u našich slovenských západných susedov, kde sa o vajíčkach a červených kartách diskutuje až za morom... Francúzov to už asi naštvalo, tak si prišli zaštrajkovať na francúzsko-luxemburské pohraničie. Dôvodom sú 2 eurá. Presnejšie, rozdiel v cene balíka cigariet predávaného v Luxembursku a Francúzsku.  Ako fajčiara by ma to tiež škrelo. Nechcelo by sa mi cestovať 50 km do susedného Luxemburska len preto, aby som ušetrila 2 eurá na balíku, ale aj tak... Keby som však dala dva balíky denne, možno by sa mi tá cesta aj vyplatila, hmm, to sa už dá nazvať šetrenie. Žeby som začala fajčiť? Keď je to tu také lacné... 

Asi sto predajcov tabakových výrobkov štrajkovalo na pumpe a žiadalo o štandardizovanú cenu cigariet v celej EÚ. Po štrajku sa tri autobusy vypravené z Francúzska špeciálne kvôli tejto udalosti naplnili a odcestovali späť do domoviny – neviem prečo mám pocit, že i s plnými taškami lacných luxemburských cigariet.
Len minulý rok bolo 720 predajcov tabaku vo Francúzsku donútených zavrieť svoj obchod a očakáva sa, že čoskoro zavrie ďalších 1000 z celkového počtu 26 000 predajní tabaku. Veď to je taká krásna správa! Konečne budeme mať čistejší vzduch, ružovejšie pľúca, menej výdavkov na lekársku starostlivosť o ľudí, ktorí ochoreli v súvislosti s fajčením, ... zoznam výhod by mohol pokračovať. Ale im sa to nepáči. Fajčenie je vo Francúzsku kultúrnym dedičstvom. 

Ešte mám v živej pamäti, ako sa búrili Íri, ked v ich krajine zaviedli zákaz fajčenia v krčmách. Podaktorí inovatívci neváhali a zhodili zo svojho podniku strechu, aby sa tak vyhli zákonu a neodplašili si zákazníkov. Že im pršalo na hlavu v tej eufórii nikomu neprekážalo. Až kým nezistili, že vlastne je to fajn, že sa vnútri nefajčí. Vonku vznikali nové skupiny, tí čo chceli fajčiť sa ku sebe krásne tlačili a tí druhí sa konečne odvážili vypnúť doma telku a odskočiť si večer do barov bez strachu, že budú týždeň vetrať kabáty... Netrvalo dlho a tento rok prišiel nefajčiarsky zákon aj do Luxemburska. Ani tu ho neprijali majitelia podnikov s nadšením, báli sa, ako im klesnú tržby, ako budú musieť vyhlásiť bankrot... Snáď sa im spí lepšie odkedy pred pár dňami zverejnilo TNS-ILReS prieskum, kde 76 percent respondentov tvrdí, že nezmenilo svoje zvyky navštevovať podniky len preto, že sa v nich už nesmie fajčiť a naopak, 17 percent opýtaných začalo kaviarne a bary navštevovať v oveľa väčšej miere. Najpozitívnejšie na tom je, že mnohí z fajčiarov sa tomuto svojmu hobby venuje menej intenzívne. 

Fajčenia sa ľudstvo asi nikdy nezbaví dobrovoľne. Vždy budú na svete tí, ktorí na tú svoju cigaretku nedajú dopustiť. Možno, keď privrú oči, vidia, ako tú ich cigaru hnetie krásna Kubánka medzi svojimi čokoládovými stehnami (omyl, šúľajú ich pekne na stole, jedna vedľa druhej, choďte pozrieť do Havany :o) ), možno si predstavujú, že s cigaretou v našpúlených perách vyzerajú rovnako mužne a sexi ako tie modelky a herci v časopisoch, slastne vdychujú všetky tie látky, pred ktorými ich ministerstvá zdravotníctva varujú a vydychujú pre nich omamnú vôňu slobody, niečoho zakázaného, dospelého, pôžitkárskeho(hmmm, na prvý šľuk sa nezabúda... Cigaretka na dva ťahy, krátka silná ako život...). Možno fajčia len tak, z čistej radosti, či zo zvyku, z nervozity alebo z presvedčenia. Každý máme svoju "drogu". Niekto má rád víno, iný čokoládu, ďalší nedá dopustiť na sójový rezeň. 

A i keď je to jav ojedinelý, niekedy môžeme fajčiarom za ich fajčenie byť vďační.  Napr. ja som sa nestihla poďakovať našej už nebohej susede Mary, ktorá fajčila jednu za druhou a keď nečakane umrela, moje krpane to spojili práve s jej prehnanou láskou k cigaretám a teraz zakaždým, keď prechádzajú okolo fajčiara, tak si vehementne zapchávajú nos, hlasno ochkajú a krútia hlavami, že či tí dotyční nevedia, že sa na to umiera, ach, juj a iné fuj... keď to ešte podporia vášnivým zvolaním - Mamííi, ten je ale hlúpy, pozri, fajčííí!, tak len očkom fľochnem na tvár schovanú za dymom a pokúšam sa odhadnúť náznak porozumenia slovenčine... Snáď im tento anti-fajčiarsky spirit vydží aspoň do 18stky!

Dodatok: Z práce ma vyrušil vchodový zvonček. Páni v pokročilom veku sa chceli porozprávať o Biblii. Slušne som sa im poďakovala a tak si povedali, že mi aspoň hodia do poštovej schránky zopár letáčikov. Miesto o Biblii sa v nich píše o tom, aké škodlivé je fajčiť! Podpísané a distribuované priamo Svedkami Jehovovými.
https://www.youtube.com/watch?v=PRxO7Ijaq1Q

Predstavivosť je dôležitejšia než vedomosti. (A. Einstein)

Počuli ste už o krajine Škorpiónsko? Takto vyzerá jej zástava:

Na mape by ste ju márne hľadali, je to veľmi malý ostrov. Je taký malý, že sa po ňom ani nedá chodiť, preto ak tam chcete byť, musíte sa naučiť lietať. V Škorpiónsku sa hovorí po škorpiónsky, ako inak, a len pre istotu pripomínam, ak ste to ešte nevedeli, že v škorpiónčine sa nepoužíva písmeno č, preto miesto čau hovoria v Škorpiónsku šau.

Hlavné mesto je Še-ime a keď si chcete dať na obed zemiaky so slaninou, treba si vypýtať šušu a lala.

Imaginárne Škorpiónsko ma sprevádza životom už piaty rok. Jeho vznik sa neviaže k žiadnym otvoreným demokratickým voľbám, ani k absolutistickému režimu, vzniklo celkom nenápadne niekedy v roku 2009 v hlavách mojej dcéry a jej kamarátky. Dosť dlho som bola presvedčená o tom, že ako sa objavilo, tak aj zanikne. Ale ono je tu stále a darí sa mu, dokonca má nového obyvateľa. Správne tušíte, moje druhé dieťa tiež pozná a navštevuje Škorpiónsko, ba aj plynule hovorí škorpiónčinou. Párkrát som sa ju tiež snažila naučiť, vravela som si, že oproti francúzskej gramatike to bude gombička, ale zatiaľ na tomto poli nedosahujem veľké úspechy...

Každej novej mame chvíľu trvá, kým začne rozumieť svojmu dieťaťu. Nech v knihách o rodičovstve píšu x-týkrát, ako každá mama inštinktívne všetkému okolo svojho dieťaťa rozumie, neverte im. Mám pocit, že by som skôr inštinktívne vyňuchala desiatu zabudnutú v školskej taške, než porozumela tomu, čo si to tie moje "škorpiónky" hovoria. Sem-tam sa premôžu a blahosklonne mi preložia nejaké to slovné spojenie, ale som si istá, že keby som sa pokúšala spísať vreckový škorpiónsko-slovenský slovník, kým by sa dostal do tlače, polovica slov by sa zmenila. Ale ony sa tvária, že si rozumejú.

Tak som to jedného večera skúsila opačne. Začala som na nich hovoriť "chreňovčinou". To je jazyk, ktorý som si vymyslela JA – názov, nuž, v kuchyni som práve otvárala chren, tak som sa nechala inšpirovať... Čakala som, že tie moje malé ma hneď odhalia, ale keďže som si dávala pozor a snažila sa zapamätať si všetky vymyslené slová a vety, ktoré som v chreňovčine vypustila z úst, o dve hodiny už samé rozpoznávali slová a komunikovali so mnou v chreňovčine. Z môjho pokusu o vtip sa tak stala mentálna rozcvička pre celú rodinu a mala som čo robiť, aby som ich také vzrušené z objavovania nového jazyka, dostala do postele. Ráno to bolo horšie, amnézia ako vyšitá. Nielenže som si nepamätala, ako sa po chreňovsky povie "Choďte spať!", nebola som si istá už ani tým, ako sa povie  "posteľ  "a  "Som hladná ".  Jediné slovo, ktoré som si s istotou pamätala, bolo momo, t.j.  mama. Na náš chreňovský večer divošky nezabudli a z času na čas sa ma spýtajú, ako sa ten ktorý predmet povie po chreňovsky. Ja som sa však rozhodla, že miesto vymýšľania nového jazyka, v Luxembursku aj tak máme čo robiť, aby sme sa medzi všetkými tými rečami zorientovali, ostanem radšej pri vymýšľaní rozprávok. Pri tých mám aspoň istotu, že ich do rána nezabudnem a ešte si z nich aj niečo užitočné (dúfam) zapamätajú. Naša obľúbená je tá o morskej princeznej, ktorá sa po úteku z kráľovského paláca ocitla v bruchu veľkej ryby a končí sa tým, ako ju rybári rozporciujú a jej prsty sa predávajú v obchodoch ako fish fingers – poučenie, netreba utekať z rodičovského domu bez povolenia a jesť rybie prsty, lebo okrem pomletého niečoho, čo sa tvári ako ryba, môžu obsahovať aj šťavnaté kúsky princezny. Na ostatné rybie výrobky sa embargo nevzťahuje. ;o)

Som zástanca toho, že deťom sa nemá klamať. Treba im hovoriť pravdu a servírovať im ju tak, aby tomu porozumeli. Tieto naše spoločné vymýšľance v nich snáď podporia kreativitu a predstavivosť, dúfam však, že tým správnym smerom. Lebo nie je kreativita ako kreativita... aby som ostala pri svojom pôvodnom zámere priblížiť niečo z lesku a slávy nášho Luxemburského veľkovojvodstva, na záver stručné zhrnutie správ, ktoré som si v priebehu posledných dní prečítala v miestnych novinách a ktoré ma utvrdzujú v tom, že ľudia žijúci v tejto našej malej krajine (ktorá by sa pokojne mohla prirovnať k maličkému ostrovu v porovnaní so zvyškom Európy a kde miešanie jazykov slušne obstojí v konkurencii so škorpiónčinou) netrpia nedostatkom kreativity: matka syna, ktorého zatkli za prechovávanie marihuany, vyhlásila, že rastlinky si v dome nechala preto, lebo tam udržiavali príjemnú sviežu vôňu (veľmi senzuálne odôvodnenie). Mladý muž zverejnil na sociálnej sieti svoje zranenia, ktoré mu vraj spôsobili traja - štyria ľudia preoblečení za klaunov po tom, čo vtrhli k nemu domov – polícia momentálne prešetruje možnosť, že mladý muž si tie zranenia spôsobil sám (nápadité, ale počkajme si na ukončenie vyšetrovania). Mladá žena neváhala zaplatiť 100 EUR po tom, ako ju zastavil na ceste muž so šiltovkou s nápisom POLICE a za prekročenie rýchlosti jej nariadil zaplatiť pokutu. Zaplatila. Veď mal predsa policajnú šiltovku! Po falošnom policajtovi sa stále pátra. Pozor, možno si tentoraz nasadil šiltovku s nápisom SHERIFF!!!!