Vianočná lavína

Občas snívam o "katalógových"  Vianociach, ktoré ma zvádzajú na lesklých stránkach časopisov k nákupu ďalších a ďalších vianočných dekorácií. Ale nech prinesiem domov čokoľvek zlaté, biele, či červené, nikdy to u nás nevyzerá tak vznešene, nadpozemsky noblesne a vianočne, ako na obrázkoch zachytených určite sa usmievajúcim fotografom popíjajúcim vianočný punč v novom svetríku s vyštrikovaným sobom.

 

Blížiac sa k magickej dvadsaťštvorke si čoraz častejšie kladiem otázku, kde udělali soudruzi z NDR chybu... Okná umývam tradične v niekoľkotýždňovom predstihu, darčeky začínam nakupovať s poslednými záchvevmi babieho leta a teším sa, ako si tú predvianočnú pohodu vychutnám bez stresu, s úsmevom na perách, nôtiac si Tichú noc. Ale ono ma to vždy dostihne. Môj osobný vianočný "Titanic". Lebo dieťa ochorie zákonite pár dní pred začiatkom vianočných prázdnin. A ja to, unavená, nevyspatá matka, chytím od neho, v dvojnásobnej intenzite. A potom sa to začne valiť. Fyzikálne zákony nepustia. Na malú guličku sa nabaľuje viac a viac, až z toho vznikne lavína, ktorá sa ma snaží zasypať. 

Nevzdávam sa, nie nadarmo som členkou Klubu železných žien! Po večeroch vykrajujem medovníčky, lepím linecké kolieska, tajne opravujem nedokonalé tvary vanilkových rožtekov vytvarovaných detskými prštekmi, až kým nerezignujem, lebo veď rúra je už dávno rozpálená a pri druhom plechu je mi už aj tak jedno, že tie rožteky vyzerajú ako dážďovky, ktoré sa dali prehovoriť na zjedenie dvojhlavého chrobáčika... Čas obrátiť stranu. The forms of reparation (Formy náhrady škody). Nesúhlasne nad sebou krútim hlavou, študujúce a pracujúce matky to majú ťažké. Doma sa Práva jednotlivcov na odškodnenie nedočkám, tak skriptá vymieňam za ženské časopisy a plná inšpirácie, ach, zase tie lesklé stránky, sa nechám zlákať nadpisom Pravé slovenské šuhajdy. Pripomínajú mi detstvo, keď sme ich chodievali vyhrýzať na balkón a cítili sa tak strašne veľkí, lebo veď sú s rumovou plnkou! 

Ale prečo sa ingrediencie odmietli zlepiť a čo s tým, keď sa maslo oddeľuje od hmoty a čokoláda začína tuhnúť, to už v recepte nenapísali. Zatnem zuby, plním tou čiernou čudnou zmesou prichystané papierové košíčky a tajne dúfam, že sa stane zázrak... Ja: Kde sú lentilky? Dcéra: Zjedla som ich, nepamätáš si? Veď si mi to dovolila. Ja: Nepamätám... Ozdobím ich teda orieškami, cukrovými perličkami a gumovými cukríkmi a deti vzdychajú, ooh, tie sú krásne, ty si tá najlepšia kuchárka na svete. Ešte ich nevideli stuhnuté, maslo sa drží na okrajoch a nie a nie sa spojiť s čokoládou. Nuž čo, chutia aj tak výborne. Nech aj deti vidia, že obsah je dôležitejší než forma.

Tento rok prišiel čas aj na perníkovú chalúpku. Opäť som si vybrala výborný recept, z ktorého mi múry padali a strecha odlietala, tak som sa spoľahla na najtvrdší stavebný materiál a síce s popálenými prstami od horúceho karamelu, ale chalúpka napokon stojí. Uprostred zdobenia sa hlava rodiny rozhodla, že je čas aj na duchovnú obrodu, že o pol hodinu vyrážame do kostola a večerať sa bude na vianočných trhoch. Táto kombinácia pôsobí priam afrodiziakálne aj na naše deti, ktoré sa väčšinou nezabudnú posťažovať, že v kostole musia byť ticho a nedá sa tam jesť, no tentokrát sú vychystané za 15 minút a mne neostalo nič iné, len vymeniť pocukrované tričko za niečo štýlovejšie, z líca zotrieť polevu a na ústa naniesť červený rúž, veď keď už sú tie Vianoce, nech sa aj ja ligocem... 

Bolo to fajn. Brušká plné, deti sa nadýchali čerstvých výparov z grilovaných klobások, a ja som sa mohla takáto vyprechádzkovaná vrátiť k mojej nedokončenej chalúpke.  Hmm, neviem, či je to tým 31. týždňom tehotenstva, alebo si skrátka vianoční škriatkovia povedali, že tento rok to nedám, ale miesto aplauzu to manžel zhrnul do jednej vety: - Tá chalúpka vyzerá, akoby ju ježibaba ovracala. Nie, neurazila som sa. Vlastne to úplne vystihol. Ale detská láska a obdiv sú k nám, mamám, milosrdné a v detských očiach je to tá najkrajšia chalúpka a to je to, na čom záleží. 

Lavína sa blíži. Zaspávam. Asi tak na hodinku, kým mi v noci nepripomenie náš najnovší prírastok, že aj ono má svoje práva a snaží sa ma vyhrabať z pod "snehu" presne mierenými kopancami. Ráno sa prebudím a začínam baliť tašku do pôrodnice. Až hodina kontrakcií ma prebrala z môjho sna o dokonalých Vianociach. Nestojí to za to. Sú predsa dôležitejšie veci, než úhľadne zabalené darčeky a upratané zásuvky. Hlavne, že máme okolo seba niekoho, s kým sa o tie darčeky môžeme podeliť, pre koho môžeme napiecť, po kom upratovať a aj keď nie je všetko tip-top, nevadí. Veď o rok to môžem skúsiť opäť!

O referende, stratách a Bacillus pseudofirmus

Luxembursko žije referendom, ktoré má rozhodnúť o tom, či cudzí rezidenti získajú volebné právo. Minuloročné štatistické údaje odhadujú, že v našom veľkovojvodstve žije približne 550 000 obyvateľov. Ak by referendum dopadlo úspešne, do luxemburských voličských zoznamov by pribudlo odhadom 105 000 nových voličov. Toto rozhodnutie nebude pre Luxemburčanov jednoduché. Takmer 46 percent populácie tvoria prisťahovalci. K nim sa každý deň primieša viac než 160 000 frontaliers, ľudí, ktorí každý deň prechádzajú hranice za prácou do Luxemburska. Na ihrisku máte väčšiu šancu stretnúť skupinu ruských mamičiek než pravú Luxemburčanku, vaši susedia sú Indovia, v obchodoch vás obsluhujú Francúzi, v reštauráciách Taliani, vaša lekárka je Rumunka, upratovačka spoločných bytových priestorov Srbka, inštalatér Nemec, no čo vám budem hovoriť, je to tu pestré... a teraz k tomu všetkému sa im chcú cudzinci miešať do volieb. V podstate by to tej bande mohlo byť jedno, aké krížiky si Luxemburčania chcú kam značiť, veď len štyria z desiatich sa tu chcú usadiť natrvalo a dožiť tu svoj post-produktívny vek. Lenže voľby v Luxembursku nie sú žiadna zábava. Je to povinnosť - každý občan zapísaný do registra voličov je povinný voliť!

(V súčasnosti to vyzerá tak, že cudzinci budú mať možnosť rozhodnúť sa, či sa do voličských zoznamov chcú zapísať.)

Čo bolí viac, nemožnosť voľby či strata slobody rozhodovania?

Straty bolia a nálezy potešia. Nie vždy sú tieto dve "veličenstvá" v symbióze a potom smútime. Plačeme za starými dobrými časmi, za rozbitým pohárom a deravou blúzkou, ktorým už nepomôžu žiadne stehy ani lepidlá. Smútok však nie je a priori zlý, je  ako voda, slzy postupne odplavia bolesť, obrúsia rany.

Mám pocit, že s plynúcimi rokmi tých strát pribúda. Strácame ľudí okolo nás, energiu a silu, občas už i pamäť, zrak, seba samých, keď sa spreneverujeme svojim snom a poddávame sa čoraz viac kompromisom spoločnosti. Nečudo, že sa nám potom z tvárí stráca úsmev...

Existujú straty, ktoré až tak nebolia. Spočiatku si ich ani nevšimneme. Sú tu a predsa nie sú – ľudia, ktorí neodišli, nezomreli, nepresťahovali sa, len sa stratili vo víre povinností, práce, plienok, nových lások. Takéto straty nebolia, ale občas je mi za nimi smutno. Hľadím na tých stratencov láskavým okom múdrej stareny vediac, že veď oni sa raz nájdu. Každý sme tam raz boli, na tej zdanlivo slepej uličke, kde sme si chvíľu posedeli, kým nám to batoľa neodrástlo, kým láska nezovšednela a práca prestala byť tou pani dôležitou.

Sú smútky, v ktorých sa radi utápame, možno preto, že ostatní to tak čakajú, ale pritom nikde nie je napísané, ako dlho treba smútiť, keď stratíme milovaného človeka, ako dlho sa vyrovnávať so stratou práce, povesti, peňaženky... Smútok je zradný. Ten viditeľný i ten menej očividný, ktorý však nie je o nič menší. Len sme ho na chvíľu odložili do spodnej zásuvky. Predstavujem si ho ako si tam voľká, ako tie baktérie, Bacillus pseudofirmus, ktoré vraj dokážu opraviť popraskaný betón, keď sa k nim dostane čo i len kvapka vody a prebudí ich tak zo spánku. Dokážu žiť uzavreté a bez známok života 200 rokov. Nejedia, nemnožia sa, nespia, len sú a čakajú. Až to raz praskne. A potom sa ozvú a začnú pracovať. Vypĺňať diery. Opravovať. Pripomínať nám svoju existenciu.  

Možno to tak dopadne aj s týmto našim referendom. Možno Luxemburčania uznajú, že aj my, cudzinci, máme právo rozhodovať o krajine, v ktorej žijeme desiatky rokov, privádzame tu na svet deti, odvádzame dane, sadíme tu stromy a separujeme odpad. A potom sa ozveme a začneme vypĺňať "diery". Ale je otázne, či to plátanie bude pre Luxembursko pomocou, alebo skôr prispeje k tomu, že krajina, ktorú tak máme radi práve pre to všetko, aká teraz je, zmení svoju tvár a nikto nám nezaručí, že tá nová nedopadne ako tie tváre ľudí, ktorí to prehnali s vypĺňaním zubných medzier, spodných pier a povädnutých líc...

Patchworková identita

- Mami, ten zelený škriatok, zase neviem, ako sa volá, on je taký nezbedný, ja ho musím prekvapiť. Keď prídem do triedy, tak sa každému pozriem do úst, či sa tam neschováva. A potom si vezmem také karty, prekvapím ho a cap, takto ho chytím. Lebo ja chcem dostať tie zlaté mince.

V Írsku dnes oslavujú sviatok Sv. Patrika. Z pamäte sa mi vynárajú obrázky ľudí tancujúcich v zelených tričkách, s obrovskými zelenými klobúkmi na hlavách, pijúci zelené pivo, prechádzajúci sa v hlučných sprievodoch po dublinskej O'Connell Street. Hoci nás dnes od Dublinu delia tisícky kilometrov, ráno som zo skrine vytiahla zelený sveter a aj deti sa predháňali v tom, ktoré z nich bude oblečené  zelenšie. Cestou k školskému autobusu sme stihli prebrať, ako to s tým škriatkom s ťažkým menom Leprechaun (čítaj Leprikon) naozaj je, prečo si ľudia vymýšľajú príbehy, ba aj to, ako vzniká dúha a prečo nemôžeme nájsť jej koniec, kde škriatok ukryl hrniec s peniazmi.

Žijeme uprostred Európy, v maličkej krajine, a možno práve preto sa do toho nášho luxemburského života toľko zmestí. Akoby sme boli centrom nejakej kultúrnej pavúčej siete, z ktorej nitky siahajú na všetky svetové strany a sú pravidelne spájané po obvode ďalšími kultúrnymi väzbami. Jedno dieťa narodené v Írsku, druhé v Luxembursku, rodičia Slováci. Naše deti si prešli luxemburskými, francúzskymi i anglickými vzdelávacími zariadeniami a všade sa na nich nalepilo kúsok identity tých druhých. Národniarsky pesimista by v tom možno videl paškvil, ja sa na to pozerám ako na nádhernú patchworkovú prikrývku, ktorou sa môžu prikrývať po zvyšok života a vyberať si ten svoj obľúbený "štvorček". Ak majú chuť, som za to, aby oslávili St. Patrick´s day, na ktorý je naša rodená Dublinčanka hrdá až tak, že ráno smútila, keď nemohla vyraziť do ulíc a zabávať sa so zeleným melírom vo vlasoch.

Pred pár dňami som bola obdarovaná darčekmi vyrobenými z lásky ku dňu matiek, ktorý práve oslavovali v Anglicku. A to som len nedávno dostala srdiečko vyrobené na hodine slovenčiny s komentárom – to som ti urobila z lásky, lebo bol deň ženový. Viem, že v máji mi na slovenčine vyrobia niečo na deň matkový a som zvedavá, či v družine, ktorá je frankofónna, budú oslavovať francúzsky deň matiek, ktorý tento rok pripadá na 31. máj, alebo to odložia až na 14. jún, kedy ho oslavujú Luxemburčania. Je vysoko pravdepodobné, že ich kreativita podchytí oba sviatky. Veď ani tie vychovávateľky zrejme nebaví stále sedieť na pieskovisku a postrihané papieriky či zaschnuté farby si aj tak zlíznu upratovačky...

Každý deň síce nemusí byť nedeľa, ale dôvodov na sviatkovanie je počas roka neúrekom. Strašíme sa na Halloween, deň pred Popolcovou stredou pečieme palacinky oslavujúc Shrove Tuesday (v niektorých krajinách nazývaný aj Pancake Day), nezabúdame na Európsky deň jazykov, ani na výročie zbúrania  Berlínskeho múru, spolu s Angličanmi si pripomíname novembrový Deň vojnových veteránov, kedy deti v škole vyrábajú červené makové kvety ako symbol krvi preliatej počas prvej svetovej vojny. Pred februárovým Liichtmëssdag (luxemburský sviatok svetiel) vyrábame lampióny a s radostným očakávaním hľadíme v júni na oblohu, kedy už začne veľký ohňostroj na počesť narodenia monarchu Luxemburska, ktoré sa síce udialo v zime, no z klimatických dôvodov sa každoročne oslavuje 23. júna. Nezabúdame ani na slovenské tradície. Avšak naháňačku s korbáčom v ruke už radšej nikomu nevysvetľujeme a z času na čas k maľovaniu kraslíc pridáme aj hľadanie čokoládových vajíčok ukrytých v záhrade. Iba Vianoce sú úplne naše, slovenské, presne také, aké si ich pamätáme z detských čias.

Oslavovať a sviatkovať sa dá počas celého roka, bez ohľadu na to, aký je deň v kalendári. Hoci len to, že sme sa opäť raz ráno prebudili do slnečného dňa.

♥ ♥ ♥ Love is in the air ♥ ♥ ♥

Konečne nám v Luxilande poriadne nasnežilo. Kým som vyhrabala sánky zapratané kolobežkami z garáže a provizórne ich oprášila sneh sa roztopil, ale ten pocit ostal. Veľké mäkké vločky padali za oknom a v pouličnom osvetlení maľovali všetkými smermi. Snehový maliar prechádzal štýlovo od pointilizmu k surrealizmu a nás šoférov občas zachytil s pokrivenými ústami a lá Munchov Výkrik, ale aj to k zime patrí. Na parapete mi stihli vykvitnúť žlté narcisy, hľadia na zamrznuté strechy a na okamih sa zdá, akoby sa pyšne smiali na susedku vianočnú ružu a vraveli jej, že, pche, tento raz sú oni v centre pozornosti. 

 

Hoci ma dnes ráno teplomer privítal s dvojcifernou hodnotou v mínusovom rade cítiť, že jar sa blíži.  Z obchodov zmizli ťažké kabáty a nahradili ich jemnučké vlákna spodnej bielizne lákajúce k nákupu, len aby sme nezabudli, že love is in the air.... je celkom jedno, či ste v Trnave alebo Larochette, kam sa v tieto dni pohnete, tam si vás nájdu. Srdiečka vo výkladoch, na oknách, na pozdravoch v novinových stánkoch. Vedzte, že ak ste na tú svoju lásku celý rok kašľali a jediný lístoček, ktorý ste jej pred odchodom z práce nechali bol ten v znení 10 rožkov, 20 deka šunky a vajcia, tak teraz máte jedinečnú príležitosť všetko napraviť. Napísať jej valentínku, či kúpiť  nejakú tú plyšovú potvoru, štýlovejší možno i srdiečkový prívesok, len aby bolo jasné, že ste nezabudli a že ju/jeho stále milujete. Aspoň tak si to predstavujú obchodníci... my ženy máme mierne odlišné predstavy, vy muži asi ešte odlišnejšie. Tak nechápem, kto túto hru s nimi ešte stále hrá! 

Vždy keď sa zfebruárieva počúvam niečo v štýle, nebudem nikomu ukazovať lásku na rozkaz, vieš, že ja na to nie som, nie je to náš zvyk, ale import z Ameriky. Súdruhovia na Západe si to vymysleli, tak nech sa toho držia. Čoho sa budeme držať my? 

Tradície sLOVEnské nemyslia veľmi na zaľúbencov, to skôr Slovania by nás mohli v kadečom inšpirovať. Môžeme sa vrátiť ku koreňom a oslavovať deň Bohyne Vesny, bohyne jari a ľúbosti. Je prvým dňom jarnej rovnodennosti. Má nám priniesť (z)Vesť o konci zimy a nástupe tepla, prebudenia sa. Alebo si počkajme na júl, vtedy sa na počesť prastarého boha Kupalu stavajú vatry, cez ktoré preskakujú zaľúbenci v pároch želajúc si navzájom lásku či radosť.

Luxembučania majú svojho vlastného "Valentína". Tento rok to vychádza na 15. marec. Bretzelsonndeg alebo Praclíková nedeľa je sviatok, kedy muž daruje žene praclík ako symbol lásky a na oplátku od nej dostane na Veľkú noc čokoládové veľkonočné vajíčko. Dnes sa už dievčatá neostýchajú a neraz berú veci do vlastných rúk, srdiečkové praclíky tak putujú nielen od mužov k ženám, ale i v opačnom garde.

Ak by ste mali chuť skúsiť, či to po luxembursky bude mať väčší úspech než po "americky" s podpísanou srdiečkovou kartou, vyskúšajte tento recept. Vyžaduje síce trochu viac príprav než odskočenie si do obchodu v rámci obednej prestávky, ale výsledok zaručene poteší oboch. 

Recept na luxemburské praclíky pre zamilovaných

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ 

 

Suroviny: 

275g múky (na Slovensku by som dala polohrubú, miestni vedia, že tu sa delenie na hladkú, polohrubú a hrubú nepoužíva, všetko pečieme z toho, čo nám príde pod ruky.)

1 balenie sušených kvasníc

100g kryštálového cukru (biely, hnedý, trstinový, aký máte radi...)

1 balenie vanilkového cukru

175g masla

125ml teplého mlieka

1 vajce

nasekané mandle

75g múčkového cukru

Zmiešajte múku, kvasnice, cukor a vanilkový cukor. Do sypkej masy urobte jamku, do nej pridajte vajce a začnite miešať (najlepšie elektrickým mixérom). Postupne pridajte teplé mlieko a 50 g masla izbovej teploty. Miešajte približne 5 minút. 

Na pomúčenej doske vyvaľkajte cesto do obdĺžnikového tvaru s hrúbkou približne 1 cm. Na to natrite 60 g mäkkého masla. Preložte cesto 3-krát jedným smerom a potom ho obrátite na druhú stranu a preložíte dvakrát (maslo je vo vnútri ). Cesto nechajte stáť štvrť hodiny v chladničke. Následne ho opäť vyvaľkáme na 1 cm hrubý plát, potrieme zvyšným mäkkým maslom, zložíme trikrát a obrátené dvakrát a opäť vložíme na 15 minút do chladničky. 

Cesto vyvaľkáme na 1 cm hrúbku, narežeme prúžky a vytvarujeme z nich praclíky. (Čím ste zamilovanejší, tým viac budú srdiečkového tvaru ♥) Položíme ich na vopred vymastený a múkou vysypaný plech a necháme ich stáť 30 minút pri izbovej teplote. Pečieme 30-40 minút v rúre predhriatej na 180 ° C. Po upečení praclíky necháme vyhladnúť, keď už sú takmer vychladené potrieme ich polevou, ktorú si pripravíme zmiešaním práškového cukru s 2-3 polievkovými lyžicami vody. Takto ponatierané ich poriadne posypeme nasekanými mandľami. 

Et voilà... váš originálny darček je pripravený. Takúto oslavu lásky si môžeme dopriať všetci nielen na Valentína a nielen vo dvojici. Kolegynky v práci, neprinesiete ochutnávku? ;)