Už sa to začalo!

Niekedy začiatkom októbra u nás doma…

- Mami, zmestí sa Santa do nášho komína?
- Zlatko, to je úplne jedno, či sa zmestí alebo nie, ku nám chodí Ježiško.
- A mohli by sme Ježiškovi nachystať na tanierik koláčiky?
- Nie, bábätká koláčiky nejedia.
- Prečo neoslavujeme Vianoce 25. decembra ako všetci ostatní?
- Lebo naša tradícia je oslavovať večer 24. decembra, pripomíname si noc, kedy sa Ježiško narodil. 
- Ale to nie je fér, ostatní na to majú celý deň, my iba večer...

Ešte je len október a do našich schránok už zavítal prvý vianočný katalóg hračiek, ktorý sa snaží zaujať deti stoštyridsiatou ôsmou verziou Barbie v iných ružových šatách. V miestnom supermarkete vyčlenili jedno celé oddelenie plyšovým sobom a nafukovacím Santa Clausom,  tak teraz počúvam, kedy z rádia zaznie Jingle Bells. Deti včera v škole kreslili vianočné pozdravy a nám sa na balkóne červená tekvica, ktorá čaká na svoju premenu na Halloweenskeho svetlonosa. A ja sa čudujem, ako ten čas letí....

Taliani a Malťania povyťahovali zo skríň čižmy a balia deti do páperových búnd, kým anglické deti si užívajú októbrové teploty v krátkych nohaviciach a sandáloch. Je čarovné sledovať ten mix kultúr a zvykov. Sú ako tie stromy na jeseň, niektoré už pustili polovicu svojich listov, iné si ich držia a farbia teplými odtieňmi červenej a žltej. Listy sú všade.  Váľajú sa po zemi, lietajú v povetrí, pletú sa mi do vlasov, zbieram ich z koberca v obývačke, kde ich deti vytriasli po prechádzke v parku, suseda ich v sobotné rána vysáva pred domom, muži zametajú z chodníkov. 

V tejto listovej nálade som zašla do kiosku a kúpila pozdrav. Na papieri je kvet a ja ho hladím a hľadám tie správne slová, ktorými by som pogratulovala k blížiacim sa narodeninám mojej mamy. V detskej izbe pod posteľou ležal vytrhnutý list z písanky s piesňou, ktorú zložila moja dcéra. Sú tam hrubky, má otrhané okraje, ale o to mi je drahší... tak ako obrázok od druhej slečny, ktorá ma nakreslila so sponkou a náušnicami, vraj aby som bola krásna a na druhú stranu dopísala veľkými tlačenými písmenami LOVE.
 
Niekde ďaleko na jednom pôjde mám odloženú plnú škatuľu listov, horúcich, smutných i veselých. Ich listové tajomstvo možno raz objavia moje slečny a ja dúfam, že z nich pochopia, že rozumiem ich dospievajúcej dušičke... listy sú takmer večné, atrament síce vybledne a papier zmení svoju belostnú farbu, ale nemusím sa báť, že sa vymaže ako esemeska z rozbitého telefónu, kde vyznanie lásky stojí a padá na troch písmenách ILY (I love you).  Na papieri tie slová hrejú viac. Preto z času na čas pribalím k jabĺčku do školy aj odkaz. Iba pre ne. Nepípa, nesvetielkuje a nesprevádza ho žiadna melódia, ale je napísaný rukou vedenou srdcom.

Nedávno som navštívila Múzeum rozbitých vzťahov v Bruseli. Nájdete tam rôzne predmety aj s príbehami lások a vzťahov, ktoré sa skončili. Bez tých slov na papieri by ste sa pozerali len na pletené ponožky či prázdny flakón od parfumu, z ktorého už dávno vyprchala vôňa. Ale tie slová dali predmetom dušu a príbeh, ktorý možno žije naďalej v návštevníkoch, ktorí si ho prečítali. A to nie je málo. Príbehy sprevádzajú naše životy od narodenia, niektoré dokonca formujú našu osobnosť. Už aj renomovaní neurológovia skúmajú, čo sa to s nami deje, keď čítame, aké stopy na mozgu zanechávajú slová. Kniha Päťdesiat odtieňov sivej sa dokonca dočkala osobitného výskumu... tiež sa objavila v mojej knižnici a teraz blúdi po spálňach kamarátok. Hmm, Annu Kareninovú si zatiaľ nikto nepožičal. Ale tú má asi každý...  Je dobre na to myslieť, keď budete siahať po novej knižke na dlhé zimné večery, či vyberať knihu pod vianočný stromček. Zdá sa, že už je najvyšší čas, v luxemburských obchodoch sa to už začalo!

S vetrom vo vlasoch

Október je mesiacom úcty k starším. Keďže reálne tú úctu okolo seba veľmi nepociťujem, rozhodla som sa vziať veci do vlastných rúk. Z odkladacieho priečinku v aute som vyhodila všetky cédečka o Hlúpom Janovi, Ružovej Aničke, Zahrajka i Spievanku a nahradila ich zaprášenými kúskami od Mekyho, Lucie, Müllera či Doors. (S blížiacim sa novembrom ma chytá akási prazvláštna československá nostalgia.) Meky Žbirka, ja viem, a to mi ešte pred pár rokmi pripadal taký strašne out... Asi starnem. Našťastie v Luxembursku. Tu to až tak nebolí. Podľa najnovších štatistických údajov sú ženy v Luxembursku štvrté v poradí najdlhšie žijúcich žien členských krajín EÚ a luxemburskí muži to dokonca dotiahli na prvé miesto. Ani sa im nečudujem, keď vidím vozové parky niektorých tunajších sedemdesiatnikov ani mne by sa nechcelo umrieť...

[Vo vlasoch mu sedí motýľ smrtihlav.
Do očú mu padá stále viacej hviezd.
Zdá sa, rozumie už slovám na jazyku tráv.
Už len kúsok cesty zostáva mu prejsť.]

Pár dní dozadu som nasadala do auta pred obchodom so športovými potrebami, keď priamo vedľa mňa zastalo nádherné, nebovomodré maserati. Nie som veľmi na autíčka, popravde som rada, že rozoznám štyri kruhy od trojcípej hviezdy, ale tento štvorkolesový krásavec sa nedal prehliadnuť. V tom z obchodu predo mnou vyšiel muž ako z reklamy. Dokonale učesaný, vysoké lícne kosti, skvele padnúci oblek a sebaisto kráčal smerom ku mne. Ááá, to pre neho zaiste prišiel šofér, prebehlo mi mysľou... miestny Bradley Cooper si to však namieril k rodinnému kombi s nálepkou baby on board a z bledomodrého krásavca sa vyštveral  pán ďaleko za ohraničením v najlepších rokoch. Viem, mesiac úcty k starším, ALE... príde mi to také surrealistické. Tomuto podobný obraz je v Luxembursku pomerne častý. Blízko nášho domu pred miestnym pohostinstvom víkend čo víkend parkovalo červené porsche, z ktorého si to jeho snáď i 80-ročný šofér neistým krokom namieril vždy priamo k baru a potom sa ešte neistejším krokom vrátil späť za volant. Ani miestne dámy v rokoch nezaostávajú za svojimi náprotivkami. Neraz som v zápche stála vedľa oceľového fešáka, ktorého mala pod kontrolou babička s čerstvo vyfúkanými vlnami. Nezávidím, práve naopak, hoci neviem, či práve tí spomenutí si to za svoju celoživotnú prácu zaslúžili, dopriala by som ten vietor vo vlasoch všetkým starým ľuďom. 
 
[Cesta zakázanou plnou rýchlosťou ty si líčiš tvár
vlasy prúdia von, vlasy prúdia von
každý sám.]

Tak často v živote robíme veci nie tak, ako by sme chceli, ale ako by sme mali. Kupujeme si úsporné autá, praktické gauče, chodíme na dovolenky do bezpečných destinácií, bicyklujeme s prilbami, píšeme emaily s rovnakými slušnými formulkami a každý deň tak viac a viac prestávame byť sami sebou. Koľkokrát sme ako deti túžili mať doma psa a nechápali prečo sa do bytu nehodí. Túžili sme jazdiť na silných autách, plávať s delfínmi, bicyklovali sme dolu kopcom s nohami vo vzduchu, bez prilieb a GPS, spoliehajúc sa len na vlastné inštinkty... umlčali sme dieťa v nás, aby z nás mohli vyrásť rešpektovaní dospelí. A preto dnes obdivujem babičky s načerveno narúžovanými perami, ktoré si to šinú po route d´Arlon predpísanou päťdesiatkou v červenom porsche a majú nás všetkých "na háku". Neviem, či sú šťastné, ale pôsobia tak. Tak slobodne. 

[Začínam byť zvedavý
či sa šťastie unaví
či ma osloví, ako v prísloví
či len mávne - C'est la vie.]

Mnohí si povzdychnú, že v tom Luxembursku sa im žije. Akoby šťastím bolo mať, vlastniť. Tí slovenskí dedkovia a babičky síce nejazdia na autách za niekoľko desaťtisíc eur, ale možno by im k šťastiu stačilo, keby sme si ich všimli, našli si na nich čas, objali ich, venovali im časť seba....

[Filmy, knihy, nové platne
prebrali sme všetko
Zostala len jedna téma
zvyšky našich predkov]

Lebo najťažšie nie je nemať to, čo majú iní, najťažšie je byť sám a neviditeľný.




PS: Ak ste identifikovali, z ktorých pesničiek pocházajú texty v hranatých zátvorkách, s vysokou pravdepodobnosťou máte viac než 30 rokov, viete čo je LP, videli ste naživo mandelinku zemiakovú a aspoň raz v živote ste mali oblečené odporne hnedé vrúbkované pančuchy. :o)