Blížiac sa k magickej
dvadsaťštvorke si čoraz častejšie kladiem otázku, kde udělali soudruzi z NDR
chybu... Okná umývam tradične v niekoľkotýždňovom predstihu, darčeky začínam
nakupovať s poslednými záchvevmi babieho leta a teším sa, ako si tú predvianočnú
pohodu vychutnám bez stresu, s úsmevom na perách, nôtiac si Tichú noc. Ale ono
ma to vždy dostihne. Môj osobný vianočný "Titanic". Lebo dieťa
ochorie zákonite pár dní pred začiatkom vianočných prázdnin. A ja to, unavená,
nevyspatá matka, chytím od neho, v dvojnásobnej intenzite. A potom sa to začne
valiť. Fyzikálne zákony nepustia. Na malú guličku sa nabaľuje viac a viac, až z
toho vznikne lavína, ktorá sa ma snaží zasypať.
Nevzdávam sa, nie
nadarmo som členkou Klubu železných žien! Po večeroch vykrajujem medovníčky,
lepím linecké kolieska, tajne opravujem nedokonalé tvary vanilkových rožtekov
vytvarovaných detskými prštekmi, až kým nerezignujem, lebo veď rúra je už dávno
rozpálená a pri druhom plechu je mi už aj tak jedno, že tie rožteky vyzerajú
ako dážďovky, ktoré sa dali prehovoriť na zjedenie dvojhlavého chrobáčika... Čas
obrátiť stranu. The forms of reparation (Formy náhrady škody). Nesúhlasne nad
sebou krútim hlavou, študujúce a pracujúce matky to majú ťažké. Doma sa Práva jednotlivcov na odškodnenie nedočkám,
tak skriptá vymieňam za ženské časopisy a plná inšpirácie, ach, zase tie lesklé
stránky, sa nechám zlákať nadpisom Pravé slovenské šuhajdy. Pripomínajú mi
detstvo, keď sme ich chodievali vyhrýzať na balkón a cítili sa tak strašne
veľkí, lebo veď sú s rumovou plnkou!
Ale prečo sa ingrediencie odmietli zlepiť
a čo s tým, keď sa maslo oddeľuje od hmoty a čokoláda začína tuhnúť, to už v
recepte nenapísali. Zatnem zuby, plním tou čiernou čudnou zmesou prichystané
papierové košíčky a tajne dúfam, že sa stane zázrak... Ja: Kde sú lentilky? Dcéra: Zjedla
som ich, nepamätáš si? Veď si mi to dovolila. Ja: Nepamätám... Ozdobím ich teda orieškami,
cukrovými perličkami a gumovými cukríkmi a deti vzdychajú, ooh, tie sú krásne, ty si tá
najlepšia kuchárka na svete. Ešte ich nevideli stuhnuté, maslo sa drží na
okrajoch a nie a nie sa spojiť s čokoládou. Nuž čo, chutia aj tak výborne. Nech aj deti vidia, že obsah je dôležitejší než forma.
Tento rok prišiel čas aj na perníkovú chalúpku. Opäť som si vybrala výborný recept, z ktorého mi múry padali a strecha odlietala, tak som sa spoľahla na najtvrdší stavebný materiál a síce s popálenými prstami od horúceho karamelu, ale chalúpka napokon stojí. Uprostred zdobenia sa hlava rodiny rozhodla, že je čas aj na duchovnú obrodu, že o pol hodinu vyrážame do kostola a večerať sa bude na vianočných trhoch. Táto kombinácia pôsobí priam afrodiziakálne aj na naše deti, ktoré sa väčšinou nezabudnú posťažovať, že v kostole musia byť ticho a nedá sa tam jesť, no tentokrát sú vychystané za 15 minút a mne neostalo nič iné, len vymeniť pocukrované tričko za niečo štýlovejšie, z líca zotrieť polevu a na ústa naniesť červený rúž, veď keď už sú tie Vianoce, nech sa aj ja ligocem...
Bolo
to fajn. Brušká plné, deti sa nadýchali čerstvých výparov z grilovaných klobások,
a ja som sa mohla takáto vyprechádzkovaná vrátiť k mojej nedokončenej chalúpke. Hmm, neviem, či je to tým 31. týždňom tehotenstva,
alebo si skrátka vianoční škriatkovia povedali, že tento rok to nedám, ale
miesto aplauzu to manžel zhrnul do jednej vety: - Tá chalúpka vyzerá, akoby ju ježibaba ovracala. Nie, neurazila som
sa. Vlastne to úplne vystihol. Ale detská láska a obdiv sú k nám, mamám,
milosrdné a v detských očiach je to tá najkrajšia chalúpka a to je to, na čom
záleží.
Lavína sa blíži.
Zaspávam. Asi tak na hodinku, kým mi v noci nepripomenie náš najnovší
prírastok, že aj ono má svoje práva a snaží sa ma vyhrabať z pod
"snehu" presne mierenými kopancami. Ráno sa prebudím a začínam baliť tašku do pôrodnice. Až hodina kontrakcií ma prebrala z môjho sna o
dokonalých Vianociach. Nestojí to za to. Sú predsa dôležitejšie veci, než úhľadne
zabalené darčeky a upratané zásuvky. Hlavne, že máme okolo seba niekoho, s kým
sa o tie darčeky môžeme podeliť, pre koho môžeme napiecť, po kom upratovať a aj
keď nie je všetko tip-top, nevadí. Veď o rok to môžem skúsiť opäť!
