Konečne je po septembri!

Moje dieťa má jeden zlozvyk. Pýta sa na záchod. A keď už po tridsiaty ôsmykrát v tú istú noc vysloví: Mami, môžem ísť cikať?, začnem sa na okamih zamýšľať nad tým, aké to musí byť skvelé v krajine nepočujúcich. Keďže o tretej ráno všetko počuť stonásobne viac, tak po tridsiaty ôsmykrát zašepkám: Samozrejme, že môžeš, nemusíš sa pýtať.  

V noci platia iné pravidlá. Nemusí sa splachovať. Po piatom raze aj tak nevycedí viac než kvapku a keď ma prepadnú výčitky z nehygienických návykov, spomeniem si na anglické odporúčanie šetriť vodu: If it´s yellow, let it mellow. If it´s brown, flush it down. Nemusia sa umývať ruky. Ale ono to, chúďa škôlkarské, nechápe. Akože nemusia, keď predsa vždy sa musia a tak si tridsiaty ôsmykrát v tú noc namydlí rúčky. "Veď len trošku, keby som si ich cmúľala." Hoci si prsty necmúľa, logika a výchova nepustia...

Našťastie sú noci s urologickými problémami u nás zriedkavé a dieťa za nič nemôže, iba ak za to, že svojvoľne ignoruje moje žiadosti o to, aby nasúkalo tie svoje malé čongále do ponožiek a papúč – aj keď trochu pochybujem, že to bola skutočná príčina nášho nočného mini-maratónu. Prezúvanie je totižto také slovenské. Aby ste vedeli, v našej škole sa nevyžaduje ani u prvákov. Na moju prosbu, aby učiteľka dohliadla na to, že sa mi dieťa  prezuje do s láskou zakúpených papučiek zo Slovenska(tie v miestnych obchodoch majú síce krásne obrázky Spidermana a Hello Kitty, ale veľmi nemyslia na správny vývoj detskej nohy) mi len odpísala, že to deti zdržuje. Mňa zdržuje, že v zime majú mokré, spotené nohy a potom z nich tie ponožky musím večer zoškrabovať! O odóre detských nôh sa nebudem zmieňovať, nechcem brať bezdetným ilúzie... Proti neprezúvaniu v škole sa ohradili iba slovenskí rodičia. Vôbec ma to neprekvapilo.

Ale nie o tom som chcela písať. Tento blog mal byť pôvodne o tom, ako sa teším na to, že sa konečne skončil september. Lebo pre mňa je to ten úplne najhorší mesiac v celučičkom kalendári. Este horší, než decembrový vianočný ošiaľ, kedy zrazu každému zamrzne úsmev na tvári, ani tak nie od zimy, ako z predstavy, čo všetko ešte musí kúpiť, vyčistiť, napiecť, aby tie sviatky boli vraj čarovné. A pritom by september mohol byť taký krásny! So svojími teplými lúčmi slnka, vyleštenými gaštanmi, šťavnatými jabĺčkami, farebným lístím popadaným na chodníkoch... Ale nie, v septembri sa zrazu všetci vrátia do práce a majú pocit, že musia produkovať, písať, počítať a zavaliť svojou prácou všetkých naokolo. V septembri si učiteľky zmyslia, že deti potrebujú také a onaké písanky, knihy, perá a ceruzky. Treba iné topánky na telesnú, iné do družiny, iné na gymnastiku, iné na tenis. Z pamäte vyberám spomienky na kombinatoriku a plánujem, ako zladiť rozvrh, úlohy a krúžky jedného dieťaťa  s rozvrhom, úlohami a krúžkami druhého dieťaťa, s pracovným časom rodičov, športovými aktivitami manžela a pokúšam sa ukradnúť si aspoň jeden večer pre seba...  A k tomu všetkému nám v septembri poštu spestrí niekoľko desiatok pozvánok na narodeninové oslavy, čo by bolo inak super, keby sa tie oslavy neprekrývali a neboli každú sobotu, aj každú nedeľu a všetci sú to najlepší kamaráti a všetkým treba kúpiť darčeky. A tak to ide celý september. Lebo veď logicky, po tom, čo si ľudia v decembri nakúpili, upratali a napiekli, tak si od únavy políhali celkom blízko a o 9 mesiacov tu máme výsledok v podobe osláv narodenia ich živých darčekov. Viem o čom hovorím, v týchto dňoch sa u nás tiež pečú torty...

Existuje však niečo, čím ma september vždy dostane z pochmúrnych nálad. Je to vtedy, keď sa "zorechovieva". Chodíme sa prechádzať  k "naším" orechom a pozeráme, kedy už budú. A keď už sú, tak sa tešíme, ako sa trasú spadnúť dole do našich vreciek a tašiek, klopkajú po ceste a sem tam i na strechu auta nejakého nešťastníka, ktorý si pri parkovaní nevšimol, čo sa nad ním rozvetvuje. "Mami, my máme tašku plnú zlata!" vykríkla moja divoška. Zahľadela som sa na tie mokré zlatožlté orechy a naozaj, zrazu som mala pocit, že v tých lúčoch zapadajúceho septembrového slniečka sa predo mnou leskne poklad. Tie slovenské orechy väčšinou padajú vždy do iných vreciek, ale tu v Luxembursku sa o ne nikto nebije pod rúškom noci. Psíčkari i prechádzkari sa na seba milo usmejú, pozdravia Moien a potom sa zahľadia k zemi, kde medzi popadanými listami hľadajú ten svoj ligotavý orech. Sem tam niekto vyskočí do košatej koruny stromu a natrasie aj tým ostatným. Na chvíľu sú všetci kamaráti, zisťujú o sebe kto je z akej krajiny a ako sa volá ich pes. A potom si možno o niekoľko mesiacov doma upečú z tých nazbieraných orechov nejaký dobrý vianočný koláčik, ktorý im pripomenie vôňu a teplo septembra.

Prajem si, aby i vám v týchto nadchádzajúcich dňoch napršal z oblohy poklad. Nezabúdajte sa usmievať a zdraviť. S milým slovom a úsmevom sa nám budú lepšie zvládať i tie blížiace sa upršané jesenné dni.

„...pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!" Gn 11,7

Nie je to tak dávno, čo mi moja menšia divoška oznámila, že nemá rada mužov. Okrem tatina a krstného tatina. Takže za muža si vezme tatina. Trochu som sa ohradila, že tak to teda nie, tatino je už ženatý so mnou. Chvíľku podumala nad touto malou prekážkou za šťastím, až mi oznámila, že tak fajn, počká, kým zomriem. Uľavilo sa mi. Mám citlivé dieťa, myslí aj na potreby druhých.

Naša spoločnosť je dnes tolerantnejšia než kedykoľvek predtým. Už nedelíme ľudí na komunistov a boľševikov, teplých a studených, bielych a čiernych, práve naopak, vtĺkame deťom i sebe presvedčenie, že všetci sme si rovní a je pekné sa o všetko podeliť. Betka sa má podeliť s Ivankou o bábiku a podľa tohto vzorca by mal Rudo požičať svoj mobil Milanovi, ale vieme, ako by to asi dopadlo...

Tak prečo mám pocit, že posledné roky vo svete stúpa napätie? Voltaire raz vyhlásil "Nemusím súhlasiť s vaším názorom, ale spravím všetko pre to, aby ste si ho mohli povedať." A my bojujeme, za práva všetkých a na všetko. Vrie to v nás ako v útrobách sopky, z ktorej už vyskakujú iskry. Niečo nás tlačí a chce sa to dostať von. Lenže akosi to nejde vyartikulovať. Je to komplikované...  Aj môj miláčik, Umberto Eco, píše na sociálnej sieti, že je in complicated relationship. Kto nie je?  Všetky vzťahy sú komplikované. Partnerské, rodičovské, kamarátske, pracovné, politické,... A pritom by stačilo oslobodiť sa od nánosov pravidiel, morálky, svedomia, povedať si z mosta do prosta, čo si myslíme a robiť veci tak, ako ich cítime. Tak ako to robia malé deti, keď ich niečo trápi. Nahlas nám to vykričia celým svojím telom a rovnako plnokrvne riešia aj svoje predstavy o vzťahoch. Ale my veľkí to nevieme, nechceme. Máme strach, ktorému sme dali meno anarchia. A tak sa zväzujeme demokraciou, v ktorej si akože robíme a hovoríme čo chceme.

Pár dní dozadu som dostala zoznam otázok od dámy, ktorá uvažuje o tom, či by sa mala presťahovať do Luxemburska. Zaujímalo ju, či tu máme kino, či sa tu majú rovesníci radi, čo sa tu môže naučiť nové. Deň po pracovnom pohovore v Luxembursku mi napísala, že krajina ju ničím šialene nešokovala, ani neodstrašila. A ja vlastne ani neviem, či sa tým naplnili jej predstavy o Luxembursku, alebo ostala sklamaná. Luxembursko mi vždy prišlo ako každá iná európska krajina (pre tých, čo váhajú, áno, máme tu kiná). Ak mi niečím prišlo výnimočné, tak je to aplikovaná tolerantnosť, s ktorou sa tu denne stretávame. Viac než štyridsať percent obyvateľstva krajiny sú cudzinci, pre mňa je Luxembursko stelesnením teórie melting pot v praxi. Ak Babylonská veža naozaj stála, určite to bolo práve tu. Plus, mínus, hranice sa menia. Hmm, vedela by som si predstaviť dlhé dišputy na túto tému s Umbertom... možno mu pošlem žiadosť o priateľstvo.  Luxembursko je pre mňa fascinujúce práve tou zmesou jazykov, ktorá sa na vás odvšadiaľ valí.

Už ste počuli, že vďaka výmennému programu študentov Erasmus je na svete o milión detí viac? Programu sa vraj zúčastnilo tri milióny študentov. Použitím jednoduchých matematických operácií mi vychádza, že Erasmus je skutočne produktívny program. Neviem, aký bol pomer žien, mužov, ktorí si povymieňali (aj) prednáškové sály, ale pri troške šťastia si vďaka Erasmu môžete nájsť svoju životnú lásku. Tak sa napríklad stretli aj naši známi, Poliak a rumunská Maďarka alebo maďarská Rumunka (viem, že určenie národnostnej identity je pre ňu veľmi dôležité, ale naozaj si nepamätám správnu kombináciu). Ich prvorodený syn tak s materským mliekom nasával rumunčinu, maďarčinu a poľštinu. Zatiaľ mu je dobre, džavoce si tromi jazykmi a pri návšteve rodín na Východe je za frajera. V štyroch rokoch to však začnú komplikovať  miestne školské zariadenia. Kým začne v šiestich rokoch drať školské lavice, mal by zvládnuť luxemburčinu. V prvej triede sa však začína vyučovanie v nemčine. O trochu neskôr pribudne francúzština. A aby sme boli svetoví, netreba zabúdať na angličtinu, veď napokon v nej komunikujú medzi sebou jeho rodičia. Lenže potom príde na pretras školská správa OECD, v ktorej luxemburské deti výrazne zaostávajú.  Správne riešenie neexistuje. V Luxembursku môžete prežiť aj so znalosťou iba jedného jazyka, ale keď premôžete lenivosť a začnete namáhať mozgové bunky učením sa slovíčok z jedného z troch úradných jazykov, bude sa vám tu žiť príjemnejšie. Napríklad pri vypĺňaní daňového priznania. Práve tu v Luxembursku totižto platí Exupéryho výrok: "Reč je prameňom nedorozumení.”

Príhoda z dnešného rána: Učiteľka zo škôlky požiadala nás rodičov, aby sme jej napísali, ako v našom rodnom jazyku vyjadrujeme zvuky psa, žaby a kohúta. Pri odpisovaní som si dala tú námahu, aby som jej foneticky napísala, že naše slovenské hav-hav sa vyslovuje ako anglické slovo how. Cestou do škôlky som položila svojej dcére kontrolnú otázku, ako šteká havko. Odpovedala mi : "No predsa woof-woof!"  

Hádanka: Čo majú spoločné zuby a kolotoče? Predsa peniaze!

Naše rána bývajú hektické. Viem, aj vaše, ale úprimne, koľkí z vás ráno trhajú zuby? Asi takto... náš malý krpec, čoskoro 5-ročný, sa cíti veľký. Veď o rok už z nej bude prváčka. Všetky jej veľké kamarátky zo škôlky už pár dní derú prvácke lavice. A nielen to, majú v ústach diery. Rozumej, vypadli im zuby. Pri prvákoch to je celkom štandardný úkaz. Lenže keď si budete dva mesiace deň čo deň hýbať zubom sprava do ľava, je vysoko pravdepodobné, že i vám bude čoskoro chýbať zub. Tí neveriaci nech to pokojne vyskúšajú...

Našej krpatej sa to podarilo. Najskôr z toho bolo veľké hurá, veď išlo o prvý vypadnutý zub (hoci pod nátlakom). Deň pred začatím školského roka to už nevydržala a prinútila ma, aby som jej ten rozkývaný malý zúbok vytrhla. Nebol to prvý zub, ktorý som trhala nejakému dieťaťu a keď tak nad tým uvažujem, ešte pár zubov a začnem si písať do životopisu medzi skills –I know how to take out tooth without pain. Ha, veď to len tak hocikto nevie! Malá bola nadšená, pyšne ukazovala dieru vo svojich ústach pomaly i náhodným okoloidúcim, večer si zúbok uložila pod vankúš, aby si ho tam v noci našla zúbková víla a aby ako bolestné ráno zinkasovala peniaze. Nebolo to celkom také „smooth“,večer ten zub ešte stihla stratiť, nakoniec sme ho našli v kúdole prachu pod hosťovskou posteľou (kým prídu hostia, vždy povysávam) a ráno pre zmenu chýbala 2-eurovka, ktorú som o polnoci opatrne vkladala pod vankúš. Keďže ráno zvyčajne nemám čas hrať sa na detektíva Orieška a skúmať, ktoré dieťa klame a kde zmizli peniaze, vytiahla som z peňaženky náhradné euro s tým, že keď sa náhodou nájde, tak mi ho malá vráti.

2-eurovka sa našla a pár dní na to sa rozplynula vo víre kolotočového šialenstva, ktoré zachváti Luxembursko každé leto takmer na mesiac. Toto šialenstvo má svoje meno, Schueberfouer. Môžete ho milovať, alebo neznášať, každopádne vás nenechá ľahostajným. Aby ste si nemysleli, nie sú to len nejaké hody s retiazkovým kolotočom. Schueberfouer má svoju históriu, siahajúcu až k roku 1340, kedy Ján Luxemburský, český kráľ a luxemburské knieža v jednej osobe, deklaroval: "Elle [la foire] commencera chacun an la vigile de la fête de St.Bartholomé, et durera huit jours continuels tous entiers en cette matière." (niečo v zmysle, že zábava sa začne na oslavu Sv. Bartolomeja a bude trvať nepretržite 8 dní). A Luxemburčenia sa radi zabávajú, tak si túto peknú tradíciu ctia a rozšírili si ju na 20 dní, čím sa ostatným Luxemburčanom, najmä tým žijúcim v blízkosti miesta konania Schueberfouera, začína vopred prehratý boj o hľadanie parkovacieho miesta,či strávenie tichého večera.

Už v škole nás učili, že s novou kultúrou sa môžete vysporiadať tak, že buď sa jej prispôsobíte, asimilujete, alebo sa uzavriete a budete si trvať na svojom. My sme si povedali, že sa teda prispôsobíme lokálnemu šialenstvu a každý rok vezmeme deti stráviť jedno popoludnie na tomto slávnom mieste. Priznávam, trochu to bolí. Môj žalúdok, keď sa nechám nahovoriť na nejaký ten kolotoč, moje ušné bubienky, ba dokonca i moje oči, keď vidím ako sa výskajúci ľudia dobrovoľne nechajú vyviezť na 80 m vysoký stĺp vzletne nazývaný Skyfall a čakajú, kým ich to z tej výšky takmer hodí o zem. (Asi už zabudli, že nejaký ten rok dozadu sa tomuto podobný kolotoč potrápil s výpadkom elektriny a ľudia sa kochali panoramatickým výhľadom na mesto dve hodiny). A bolí to i moju peňaženku... nehovoriac o tom, že to potom bolí i deti, ktoré márne prosíkajú o ďalšie a ďalšie peniaze na ďalší kolotoč, sladkosť či plyšáka. Lenže ja i moja peňaženka máme svoje limity. Keď ich prekročia, musia si míňať peniaze z vlastných neveľkých úspor.

Pochopil to aj náš krpec a vzal veci do vlastných rúk. Dnes ráno, opäť pod nátlakom, som bola prinútená vytrhnúť jej ďalší zub. Ešte som si zlízla kritické poznámky môjho zákonitého, že si to decko so mnou robí čo chce, ale keď tak veľmi nariekala, že to s tým zubom už dlhšie nevydrží, tak som si v tom mojom pooperačnom stave povedala, že stačilo. Vzala som vreckovku, zub potiahla a bolo. Ako málo stačí k tomu, aby bolo dieťa šťastné... dnes v noci k nám opäť príde zúbková víla a malá si opäť zarobí. Lenže sa prerátala, nevie, že kolotoče sa dnes v Luxembursku krútia posledný deň. V noci sa s nimi rozlúči mesto veľkým ohňostrojom a zazvoní koniec a kolotočovej rozprávke bude na rok koniec!

PS: Tento týždeň v miestnych novinách písali, že bežný tínedžer žijúci v Luxembursku dostáva týždenne 50 EUR vreckové, k čomu sa približujú najviac rakúski tínedžeri s približne 30-timi eurami. http://www.wort.lu/en/lifestyle/ing-survey-luxembourg-teens-receive-50-euros-per-week-pocket-money-540db186b9b39887080616e1

O slovenských nepísali nič, ale nemeckí, španielskí a francúzski majú len okolo 10„korún“ na týždeň. Je mi jasné, kde to luxemburské vreckové za august skončilo. Koniec koncov, aj kolotočiari musia platiť lízing za tie svoje mercedesy.

Takmer raňajky u Tiffaniho...

Luxembursko mi opäť raz vyrazilo dych. O 10 dní to bude presne 7 rokov, čo moja noha vstúpila na luxemburské letisko s rozhodnutím, že to tu na pár rokov skúsim. A odvtedy sa mi to z času na čas stáva. Tichý úžas. Nad tým, ako veci fungujú inak... nie lepšie, či horšie, skôr tak luxembursky. 

Dnes som sa vybrala do nemocnice, oddelenie plastickej chirurgie. Taká triviálnosť, aspoň dúfam, kým prídu výsledky z histológie. Znamienko na chodidle, ktoré sa mojej kožnej lekárke nepáči a treba ho čím skôr odstrániť a skontrolovať. Poučená letáčikom z nemocnice som ráno nič nejedla, dala si rýchlu sprchu a utekala do nemocnice. A tu sa to začalo. Trošku naivne som si myslela, že to bude ako u Mária, šikovného chirurga, ktorý mi pred pár rokmi jedno znamienko odstraňoval. V jednoduchej ambulancii v zastrčenej slovenskej dedine som zo seba zhodila tričko a odtiahla ramienko podprsenky, Mário mi za asistencie sestričky pichol lokálne anestetikum a kým sa venoval mojej koži rozprávali sme si niečo o deťoch. V tom čase doma očakávali neplánovane tretí prírastok. Veru, aj manželom lekárom sa občas stávajú takéto neplánované radosti... Po pár minútach som šla spokojná domov.

Dnes ma privítali dvaja mladí páni, uistili sa, že nemám umelé zuby, nechty, parochňu, ani kontaktné šošovky, že nie som alergická, ani hysterická... a tým to neskončilo.

Usadili ma do polohovacieho kresla, prikázali odstrániť všetky šperky, vyzliecť sa a obliecť si operačné oblečenie. Úprimne, netušila som, že operačné nohavičky sú také obrovské. Keby som sa veľmi snažila, mohli by mi zakryť telo až nad prsia  a to nepatrím práve k najmenším ženám... Pri vyplňovaní predoperačného dotazníka som zistila, že som si zabudla odlakovať nechty. Ups! Našťastie nad tým privreli oči.

Vyobliekanú do bieleho mundúra so zelenou čiapkou na hlave ma previezli dlhou chodbou do operačnej sály. Tu si ďalší nemocničný pracovník skontroloval, že áno, takto sa naozaj volám a áno, naozaj som sa narodila vtedy a vtedy. Spoza dverí sa vyrojili ďalšie dve dámy v operačnom oblečení, ktoré ma chceli prehodiť na operačné lehátko, ale tu som sa už trochu ohradila, že to naozaj zvládnem aj sama. Veď tu nejde o bypass, len o znamienko na chodidle! S úsmevom sa ma vypytovali odkiaľ som, akými jazykmi sa dohovorím, ako sa povie po slovensky histológia, taký ten luxemburský štandard na zahnanie pár minút času.

S nemocnicami mám nejaké tie skúseností, ale vidieť operačnú sálu zblízka na mňa predsalen zapôsobilo. Tie krásne moderné svetlá v tvare medového plástu, prístroje, organizovanosť, na chvíľu som si predstavila, aké by to bolo, keby som sa vydala po stopách svojho otca a miesto umenia sa venovala medicíne... ale naozaj iba na chvíľu, lebo to sa už zjavila moja chirurgička so svojou asistentkou a spolu s ďalšími dvomi sa pustili do práce. Keď bolo po všetkom, dostala som pár inštrukcií a opäť ma previezli na moje pôvodné stanovisko. Ľudia na chodbe na mňa hľadeli, určite sa snažili uhádnuť, čo som si na tej plastike bola ponaprávať a možno i trošku dúfali, že to bolí. Cítila som sa takmer ako hrdinka z nejakého seriálu z nemocničného prostredia. A tak som sa na chvíľu prestala usmievať. Zdalo sa mi to nepatričné k môjmu vzhľadu pacienta v operačnom háve, prikrytom po bradu, ktorý sa nechá tlačiť mladým zdravotníkom pochádzajúcim z malej španielskej dediny. Keď sme sa už blížili k predoperačnej sále, ponúkol mi kávu a priniesol raňajky. Síce také jednoduchšie, čerstvá bageta s maslom a dvomi druhmi džemu, ale káva bola naozaj dobrá.

V pamäti sa mi vynorila chvíľa, keď som s mojím uboleným dieťaťom musela stráviť neplánovane jednu noc v nemocnici na Slovensku. Teta na príjme bola naštvaná, že 4-ročné dieťa plače pri tom, ako mu o druhej v noci berú krv. Šupli ju do izby na detskom oddelení a mne blahosklonne dovolili spať na niečom, čo sa podobalo na zvesené dvere. Až po tom, čo moja tvrdohlavá divoška neprestávala plakať a báli sa, že im pobudí ostatných malých divochov, mi umožnili spať s ňou v jej posteli, ale len kým nepríde pán primár. Čudovali sa, prečo sme si so sebou na pohotovosť nepribalili  toaletný papier a príbor. Úprimne, neviem. Nejako mi to v tom nočnom strese, keď nás viezla do nemocnice sanitka, nenapadlo...

Nie, nechcem kritizovať slovenské nemocnice, na to mám s nimi málo skúseností a viem, že to v tej mojej domovine nemajú ľahké. Luxembursko je skrátka iné.

Miestne nemocnice sú pre mňa také malé hotely. Keď som pred rokmi opúšťala tunajšiu pôrodnicu, plakala som. Od strachu, ako to sama doma zvládnem už nie s jedným, ale s dvomi deťmi, od hormónov, ktoré si so mnou robili čo chceli, ale aj od ľútosti za tým výborným jedlom, ktoré mi tam každý deň nosili, s vedomím, že teraz je to varenie už len na mne...

Teraz tu sedím naspäť v realite, s nohou podopretou vankúšom, dúfam, že v chladničke nájdem niečo na obed. Moje luxusné ošetretnie bude mať ešte dozvuky. U Mária to bolo za dvacku, tu to bude minimálne za dvadsaťnásobok. Takmer ako raňajky u Tiffaniho.