Nie je to tak
dávno, čo mi moja menšia divoška oznámila, že nemá rada mužov. Okrem tatina a
krstného tatina. Takže za muža si vezme tatina. Trochu som sa ohradila, že tak
to teda nie, tatino je už ženatý so mnou. Chvíľku podumala nad touto malou
prekážkou za šťastím, až mi oznámila, že tak fajn, počká, kým zomriem. Uľavilo
sa mi. Mám citlivé dieťa, myslí aj na potreby druhých.
Naša spoločnosť
je dnes tolerantnejšia než kedykoľvek predtým. Už nedelíme ľudí na komunistov a
boľševikov, teplých a studených, bielych a čiernych, práve naopak,
vtĺkame deťom i sebe presvedčenie, že všetci sme si rovní a je pekné sa o
všetko podeliť. Betka sa má podeliť s Ivankou o bábiku a podľa tohto vzorca by
mal Rudo požičať svoj mobil Milanovi, ale vieme, ako by to asi dopadlo...
Tak prečo mám pocit, že posledné roky vo svete
stúpa napätie? Voltaire raz vyhlásil "Nemusím
súhlasiť s vaším názorom, ale spravím všetko pre to, aby ste si ho mohli
povedať." A my bojujeme, za práva všetkých a na všetko. Vrie to v nás ako
v útrobách sopky, z ktorej už vyskakujú iskry. Niečo nás tlačí a chce sa to
dostať von. Lenže akosi to nejde vyartikulovať. Je to komplikované... Aj môj miláčik, Umberto Eco, píše na sociálnej
sieti, že je in complicated relationship.
Kto nie je? Všetky vzťahy sú
komplikované. Partnerské, rodičovské, kamarátske, pracovné, politické,... A
pritom by stačilo oslobodiť sa od nánosov pravidiel, morálky, svedomia,
povedať si z mosta do prosta, čo si myslíme a robiť veci tak, ako ich cítime.
Tak ako to robia malé deti, keď ich niečo trápi. Nahlas nám to vykričia celým
svojím telom a rovnako plnokrvne riešia aj svoje predstavy o vzťahoch. Ale my
veľkí to nevieme, nechceme. Máme strach, ktorému sme dali meno anarchia. A tak
sa zväzujeme demokraciou, v ktorej si akože robíme a hovoríme čo chceme.
Pár dní dozadu
som dostala zoznam otázok od dámy, ktorá uvažuje o tom, či by sa mala
presťahovať do Luxemburska. Zaujímalo ju, či tu máme kino, či sa tu majú
rovesníci radi, čo sa tu môže naučiť nové. Deň po pracovnom pohovore v
Luxembursku mi napísala, že krajina ju ničím šialene nešokovala, ani
neodstrašila. A ja vlastne ani neviem, či sa tým naplnili jej predstavy o
Luxembursku, alebo ostala sklamaná. Luxembursko mi vždy prišlo ako každá iná európska
krajina (pre tých, čo váhajú, áno, máme tu kiná). Ak mi niečím prišlo
výnimočné, tak je to aplikovaná tolerantnosť, s ktorou sa tu denne stretávame. Viac než štyridsať
percent obyvateľstva krajiny sú cudzinci, pre mňa je Luxembursko stelesnením teórie
melting pot v praxi. Ak
Babylonská veža naozaj stála, určite to bolo práve tu. Plus, mínus, hranice sa
menia. Hmm, vedela by som si predstaviť dlhé dišputy na túto tému s Umbertom...
možno mu pošlem žiadosť o priateľstvo. Luxembursko
je pre mňa fascinujúce práve tou zmesou jazykov, ktorá sa na vás odvšadiaľ
valí.
Už ste počuli, že
vďaka výmennému programu študentov Erasmus je na svete o milión detí viac? Programu
sa vraj zúčastnilo tri milióny študentov. Použitím jednoduchých matematických
operácií mi vychádza, že Erasmus je skutočne produktívny program. Neviem, aký bol
pomer žien, mužov, ktorí si povymieňali (aj) prednáškové sály, ale pri troške
šťastia si vďaka Erasmu môžete nájsť svoju životnú lásku. Tak sa napríklad
stretli aj naši známi, Poliak a rumunská Maďarka alebo maďarská Rumunka (viem,
že určenie národnostnej identity je pre ňu veľmi dôležité, ale naozaj si
nepamätám správnu kombináciu). Ich prvorodený syn tak s materským mliekom
nasával rumunčinu, maďarčinu a poľštinu. Zatiaľ mu je dobre, džavoce si tromi
jazykmi a pri návšteve rodín na Východe je za frajera. V štyroch rokoch to však
začnú komplikovať miestne školské
zariadenia. Kým začne v šiestich rokoch drať školské lavice, mal by zvládnuť luxemburčinu.
V prvej triede sa však začína vyučovanie v nemčine. O trochu neskôr pribudne
francúzština. A aby sme boli svetoví, netreba zabúdať na angličtinu, veď
napokon v nej komunikujú medzi sebou jeho rodičia. Lenže potom príde na pretras
školská správa OECD, v ktorej luxemburské deti výrazne zaostávajú. Správne riešenie neexistuje. V Luxembursku
môžete prežiť aj so znalosťou iba jedného jazyka, ale keď premôžete lenivosť a
začnete namáhať mozgové bunky učením sa slovíčok z jedného z troch úradných
jazykov, bude sa vám tu žiť príjemnejšie. Napríklad pri vypĺňaní daňového
priznania. Práve tu v Luxembursku totižto platí Exupéryho výrok: "Reč je prameňom nedorozumení.”
Príhoda
z dnešného rána: Učiteľka zo škôlky požiadala nás rodičov, aby sme jej
napísali, ako v našom rodnom jazyku vyjadrujeme zvuky psa, žaby a kohúta. Pri
odpisovaní som si dala tú námahu, aby som jej foneticky napísala, že naše
slovenské hav-hav sa vyslovuje ako anglické slovo how. Cestou do škôlky som
položila svojej dcére kontrolnú otázku, ako šteká havko. Odpovedala mi :
"No predsa woof-woof!"
No comments:
Post a Comment