Takmer raňajky u Tiffaniho...

Luxembursko mi opäť raz vyrazilo dych. O 10 dní to bude presne 7 rokov, čo moja noha vstúpila na luxemburské letisko s rozhodnutím, že to tu na pár rokov skúsim. A odvtedy sa mi to z času na čas stáva. Tichý úžas. Nad tým, ako veci fungujú inak... nie lepšie, či horšie, skôr tak luxembursky. 

Dnes som sa vybrala do nemocnice, oddelenie plastickej chirurgie. Taká triviálnosť, aspoň dúfam, kým prídu výsledky z histológie. Znamienko na chodidle, ktoré sa mojej kožnej lekárke nepáči a treba ho čím skôr odstrániť a skontrolovať. Poučená letáčikom z nemocnice som ráno nič nejedla, dala si rýchlu sprchu a utekala do nemocnice. A tu sa to začalo. Trošku naivne som si myslela, že to bude ako u Mária, šikovného chirurga, ktorý mi pred pár rokmi jedno znamienko odstraňoval. V jednoduchej ambulancii v zastrčenej slovenskej dedine som zo seba zhodila tričko a odtiahla ramienko podprsenky, Mário mi za asistencie sestričky pichol lokálne anestetikum a kým sa venoval mojej koži rozprávali sme si niečo o deťoch. V tom čase doma očakávali neplánovane tretí prírastok. Veru, aj manželom lekárom sa občas stávajú takéto neplánované radosti... Po pár minútach som šla spokojná domov.

Dnes ma privítali dvaja mladí páni, uistili sa, že nemám umelé zuby, nechty, parochňu, ani kontaktné šošovky, že nie som alergická, ani hysterická... a tým to neskončilo.

Usadili ma do polohovacieho kresla, prikázali odstrániť všetky šperky, vyzliecť sa a obliecť si operačné oblečenie. Úprimne, netušila som, že operačné nohavičky sú také obrovské. Keby som sa veľmi snažila, mohli by mi zakryť telo až nad prsia  a to nepatrím práve k najmenším ženám... Pri vyplňovaní predoperačného dotazníka som zistila, že som si zabudla odlakovať nechty. Ups! Našťastie nad tým privreli oči.

Vyobliekanú do bieleho mundúra so zelenou čiapkou na hlave ma previezli dlhou chodbou do operačnej sály. Tu si ďalší nemocničný pracovník skontroloval, že áno, takto sa naozaj volám a áno, naozaj som sa narodila vtedy a vtedy. Spoza dverí sa vyrojili ďalšie dve dámy v operačnom oblečení, ktoré ma chceli prehodiť na operačné lehátko, ale tu som sa už trochu ohradila, že to naozaj zvládnem aj sama. Veď tu nejde o bypass, len o znamienko na chodidle! S úsmevom sa ma vypytovali odkiaľ som, akými jazykmi sa dohovorím, ako sa povie po slovensky histológia, taký ten luxemburský štandard na zahnanie pár minút času.

S nemocnicami mám nejaké tie skúseností, ale vidieť operačnú sálu zblízka na mňa predsalen zapôsobilo. Tie krásne moderné svetlá v tvare medového plástu, prístroje, organizovanosť, na chvíľu som si predstavila, aké by to bolo, keby som sa vydala po stopách svojho otca a miesto umenia sa venovala medicíne... ale naozaj iba na chvíľu, lebo to sa už zjavila moja chirurgička so svojou asistentkou a spolu s ďalšími dvomi sa pustili do práce. Keď bolo po všetkom, dostala som pár inštrukcií a opäť ma previezli na moje pôvodné stanovisko. Ľudia na chodbe na mňa hľadeli, určite sa snažili uhádnuť, čo som si na tej plastike bola ponaprávať a možno i trošku dúfali, že to bolí. Cítila som sa takmer ako hrdinka z nejakého seriálu z nemocničného prostredia. A tak som sa na chvíľu prestala usmievať. Zdalo sa mi to nepatričné k môjmu vzhľadu pacienta v operačnom háve, prikrytom po bradu, ktorý sa nechá tlačiť mladým zdravotníkom pochádzajúcim z malej španielskej dediny. Keď sme sa už blížili k predoperačnej sále, ponúkol mi kávu a priniesol raňajky. Síce také jednoduchšie, čerstvá bageta s maslom a dvomi druhmi džemu, ale káva bola naozaj dobrá.

V pamäti sa mi vynorila chvíľa, keď som s mojím uboleným dieťaťom musela stráviť neplánovane jednu noc v nemocnici na Slovensku. Teta na príjme bola naštvaná, že 4-ročné dieťa plače pri tom, ako mu o druhej v noci berú krv. Šupli ju do izby na detskom oddelení a mne blahosklonne dovolili spať na niečom, čo sa podobalo na zvesené dvere. Až po tom, čo moja tvrdohlavá divoška neprestávala plakať a báli sa, že im pobudí ostatných malých divochov, mi umožnili spať s ňou v jej posteli, ale len kým nepríde pán primár. Čudovali sa, prečo sme si so sebou na pohotovosť nepribalili  toaletný papier a príbor. Úprimne, neviem. Nejako mi to v tom nočnom strese, keď nás viezla do nemocnice sanitka, nenapadlo...

Nie, nechcem kritizovať slovenské nemocnice, na to mám s nimi málo skúseností a viem, že to v tej mojej domovine nemajú ľahké. Luxembursko je skrátka iné.

Miestne nemocnice sú pre mňa také malé hotely. Keď som pred rokmi opúšťala tunajšiu pôrodnicu, plakala som. Od strachu, ako to sama doma zvládnem už nie s jedným, ale s dvomi deťmi, od hormónov, ktoré si so mnou robili čo chceli, ale aj od ľútosti za tým výborným jedlom, ktoré mi tam každý deň nosili, s vedomím, že teraz je to varenie už len na mne...

Teraz tu sedím naspäť v realite, s nohou podopretou vankúšom, dúfam, že v chladničke nájdem niečo na obed. Moje luxusné ošetretnie bude mať ešte dozvuky. U Mária to bolo za dvacku, tu to bude minimálne za dvadsaťnásobok. Takmer ako raňajky u Tiffaniho.