V noci platia iné pravidlá. Nemusí sa splachovať. Po piatom raze aj tak nevycedí viac než kvapku a keď ma prepadnú výčitky z nehygienických návykov, spomeniem si na anglické odporúčanie šetriť vodu: If it´s yellow, let it mellow. If it´s brown, flush it down. Nemusia sa umývať ruky. Ale ono to, chúďa škôlkarské, nechápe. Akože nemusia, keď predsa vždy sa musia a tak si tridsiaty ôsmykrát v tú noc namydlí rúčky. "Veď len trošku, keby som si ich cmúľala." Hoci si prsty necmúľa, logika a výchova nepustia...
Našťastie sú noci s urologickými problémami u nás zriedkavé a dieťa za nič nemôže, iba ak za to, že svojvoľne ignoruje moje žiadosti o to, aby nasúkalo tie svoje malé čongále do ponožiek a papúč – aj keď trochu pochybujem, že to bola skutočná príčina nášho nočného mini-maratónu. Prezúvanie je totižto také slovenské. Aby ste vedeli, v našej škole sa nevyžaduje ani u prvákov. Na moju prosbu, aby učiteľka dohliadla na to, že sa mi dieťa prezuje do s láskou zakúpených papučiek zo Slovenska(tie v miestnych obchodoch majú síce krásne obrázky Spidermana a Hello Kitty, ale veľmi nemyslia na správny vývoj detskej nohy) mi len odpísala, že to deti zdržuje. Mňa zdržuje, že v zime majú mokré, spotené nohy a potom z nich tie ponožky musím večer zoškrabovať! O odóre detských nôh sa nebudem zmieňovať, nechcem brať bezdetným ilúzie... Proti neprezúvaniu v škole sa ohradili iba slovenskí rodičia. Vôbec ma to neprekvapilo.
Ale nie o tom som
chcela písať. Tento blog mal byť pôvodne o tom, ako sa teším na to, že sa konečne
skončil september. Lebo pre mňa je to ten úplne najhorší mesiac v celučičkom kalendári.
Este horší, než decembrový vianočný ošiaľ, kedy zrazu každému zamrzne
úsmev na tvári, ani tak nie od zimy, ako z predstavy, čo všetko ešte musí kúpiť,
vyčistiť, napiecť, aby tie sviatky boli vraj čarovné. A pritom by september mohol byť taký krásny! So svojími teplými lúčmi slnka, vyleštenými
gaštanmi, šťavnatými jabĺčkami, farebným lístím popadaným na chodníkoch... Ale nie, v septembri sa zrazu všetci vrátia do práce a
majú pocit, že musia produkovať, písať, počítať a zavaliť svojou prácou
všetkých naokolo. V septembri si učiteľky zmyslia, že deti potrebujú také a
onaké písanky, knihy, perá a ceruzky. Treba iné topánky na telesnú, iné do
družiny, iné na gymnastiku, iné na tenis. Z pamäte vyberám spomienky na
kombinatoriku a plánujem, ako zladiť rozvrh, úlohy a krúžky jedného
dieťaťa s rozvrhom, úlohami a krúžkami
druhého dieťaťa, s pracovným časom rodičov, športovými aktivitami manžela a pokúšam sa
ukradnúť si aspoň jeden večer pre seba... A k tomu všetkému nám v septembri poštu
spestrí niekoľko desiatok pozvánok na narodeninové oslavy, čo by bolo inak
super, keby sa tie oslavy neprekrývali a neboli každú sobotu, aj každú nedeľu a
všetci sú to najlepší kamaráti a všetkým treba kúpiť darčeky. A tak to ide celý
september. Lebo veď logicky, po tom, čo si ľudia v decembri nakúpili, upratali a napiekli, tak si od únavy
políhali celkom blízko a o 9 mesiacov tu máme výsledok v podobe osláv
narodenia ich živých darčekov. Viem o čom hovorím, v týchto dňoch sa u nás tiež
pečú torty...
Existuje však niečo, čím ma september vždy
dostane z pochmúrnych nálad. Je to vtedy, keď sa "zorechovieva". Chodíme sa prechádzať k "naším" orechom a pozeráme, kedy už
budú. A keď už sú, tak sa tešíme, ako sa trasú spadnúť dole do našich vreciek
a tašiek, klopkajú po ceste a sem tam i na strechu auta nejakého nešťastníka, ktorý si pri
parkovaní nevšimol, čo sa nad ním rozvetvuje. "Mami, my máme tašku plnú
zlata!" vykríkla moja divoška. Zahľadela som sa na tie mokré
zlatožlté orechy a naozaj, zrazu som mala pocit, že v tých lúčoch zapadajúceho
septembrového slniečka sa predo mnou leskne poklad. Tie slovenské orechy
väčšinou padajú vždy do iných vreciek, ale tu v Luxembursku sa o ne nikto
nebije pod rúškom noci. Psíčkari i prechádzkari sa na seba milo usmejú, pozdravia
Moien a potom sa zahľadia k zemi, kde medzi popadanými listami hľadajú ten
svoj ligotavý orech. Sem tam niekto vyskočí do košatej koruny stromu a natrasie
aj tým ostatným. Na chvíľu sú všetci kamaráti, zisťujú o sebe kto je z akej
krajiny a ako sa volá ich pes. A potom si možno o niekoľko mesiacov doma upečú
z tých nazbieraných orechov nejaký dobrý vianočný koláčik, ktorý im pripomenie
vôňu a teplo septembra.
Prajem si, aby i
vám v týchto nadchádzajúcich dňoch napršal z oblohy poklad. Nezabúdajte sa
usmievať a zdraviť. S milým slovom a úsmevom sa nám budú lepšie zvládať i tie blížiace
sa upršané jesenné dni.
No comments:
Post a Comment