Luxembursko žije referendom,
ktoré má rozhodnúť o tom, či cudzí rezidenti získajú volebné právo. Minuloročné
štatistické údaje odhadujú, že v našom veľkovojvodstve žije približne 550 000
obyvateľov. Ak by referendum dopadlo úspešne, do luxemburských voličských
zoznamov by pribudlo odhadom 105 000 nových voličov. Toto rozhodnutie nebude
pre Luxemburčanov jednoduché. Takmer 46 percent populácie tvoria prisťahovalci.
K nim sa každý deň primieša viac než 160 000 frontaliers, ľudí, ktorí každý deň prechádzajú hranice za prácou do
Luxemburska. Na ihrisku máte väčšiu šancu stretnúť skupinu ruských mamičiek než
pravú Luxemburčanku, vaši susedia sú Indovia, v obchodoch vás obsluhujú
Francúzi, v reštauráciách Taliani, vaša lekárka je Rumunka, upratovačka
spoločných bytových priestorov Srbka, inštalatér Nemec, no čo vám budem
hovoriť, je to tu pestré... a teraz k tomu všetkému sa im chcú cudzinci miešať
do volieb. V podstate by to tej bande
mohlo byť jedno, aké krížiky si Luxemburčania chcú kam značiť, veď len štyria z
desiatich sa tu chcú usadiť natrvalo a dožiť tu svoj post-produktívny vek. Lenže
voľby v Luxembursku nie sú žiadna zábava. Je to povinnosť - každý občan
zapísaný do registra voličov je povinný voliť!
(V súčasnosti to vyzerá tak,
že cudzinci budú mať možnosť rozhodnúť sa, či sa do voličských zoznamov chcú zapísať.)
Čo bolí viac, nemožnosť voľby
či strata slobody rozhodovania?
Straty bolia a
nálezy potešia. Nie vždy sú tieto dve "veličenstvá" v symbióze a
potom smútime. Plačeme za starými dobrými časmi, za rozbitým pohárom a deravou
blúzkou, ktorým už nepomôžu žiadne stehy ani lepidlá. Smútok však nie je a
priori zlý, je ako voda, slzy postupne
odplavia bolesť, obrúsia rany.
Mám pocit, že s
plynúcimi rokmi tých strát pribúda. Strácame ľudí okolo nás, energiu a silu,
občas už i pamäť, zrak, seba samých, keď sa spreneverujeme svojim snom a
poddávame sa čoraz viac kompromisom spoločnosti. Nečudo, že sa nám potom z
tvárí stráca úsmev...
Existujú straty,
ktoré až tak nebolia. Spočiatku si ich ani nevšimneme. Sú tu a predsa nie sú – ľudia, ktorí neodišli,
nezomreli, nepresťahovali sa, len sa stratili vo víre povinností, práce,
plienok, nových lások. Takéto straty nebolia, ale občas je mi za nimi smutno. Hľadím
na tých stratencov láskavým okom múdrej stareny vediac, že veď oni sa raz
nájdu. Každý sme tam raz boli, na tej zdanlivo slepej uličke, kde sme si chvíľu
posedeli, kým nám to batoľa neodrástlo, kým láska nezovšednela a práca prestala
byť tou pani dôležitou.
Sú smútky, v
ktorých sa radi utápame, možno preto, že ostatní to tak čakajú, ale pritom
nikde nie je napísané, ako dlho treba smútiť, keď stratíme milovaného človeka,
ako dlho sa vyrovnávať so stratou práce, povesti, peňaženky... Smútok je zradný.
Ten viditeľný i ten menej očividný, ktorý však nie je o nič menší. Len sme ho
na chvíľu odložili do spodnej zásuvky. Predstavujem si ho ako si tam voľká, ako
tie baktérie, Bacillus pseudofirmus, ktoré vraj dokážu opraviť popraskaný
betón, keď sa k nim dostane čo i len kvapka vody a prebudí ich tak zo spánku. Dokážu
žiť uzavreté a bez známok života 200 rokov. Nejedia, nemnožia sa, nespia, len
sú a čakajú. Až to raz praskne. A potom sa ozvú a začnú pracovať. Vypĺňať diery.
Opravovať. Pripomínať nám svoju existenciu.
Možno to tak
dopadne aj s týmto našim referendom. Možno Luxemburčania uznajú, že aj my,
cudzinci, máme právo rozhodovať o krajine, v ktorej žijeme desiatky rokov,
privádzame tu na svet deti, odvádzame dane, sadíme tu stromy a separujeme
odpad. A potom sa ozveme a začneme vypĺňať "diery". Ale je otázne, či
to plátanie bude pre Luxembursko pomocou, alebo skôr prispeje k tomu, že
krajina, ktorú tak máme radi práve pre to všetko, aká teraz je, zmení svoju
tvár a nikto nám nezaručí, že tá nová nedopadne ako tie tváre ľudí, ktorí to
prehnali s vypĺňaním zubných medzier, spodných pier a povädnutých líc...
