Už sa to začalo!

Niekedy začiatkom októbra u nás doma…

- Mami, zmestí sa Santa do nášho komína?
- Zlatko, to je úplne jedno, či sa zmestí alebo nie, ku nám chodí Ježiško.
- A mohli by sme Ježiškovi nachystať na tanierik koláčiky?
- Nie, bábätká koláčiky nejedia.
- Prečo neoslavujeme Vianoce 25. decembra ako všetci ostatní?
- Lebo naša tradícia je oslavovať večer 24. decembra, pripomíname si noc, kedy sa Ježiško narodil. 
- Ale to nie je fér, ostatní na to majú celý deň, my iba večer...

Ešte je len október a do našich schránok už zavítal prvý vianočný katalóg hračiek, ktorý sa snaží zaujať deti stoštyridsiatou ôsmou verziou Barbie v iných ružových šatách. V miestnom supermarkete vyčlenili jedno celé oddelenie plyšovým sobom a nafukovacím Santa Clausom,  tak teraz počúvam, kedy z rádia zaznie Jingle Bells. Deti včera v škole kreslili vianočné pozdravy a nám sa na balkóne červená tekvica, ktorá čaká na svoju premenu na Halloweenskeho svetlonosa. A ja sa čudujem, ako ten čas letí....

Taliani a Malťania povyťahovali zo skríň čižmy a balia deti do páperových búnd, kým anglické deti si užívajú októbrové teploty v krátkych nohaviciach a sandáloch. Je čarovné sledovať ten mix kultúr a zvykov. Sú ako tie stromy na jeseň, niektoré už pustili polovicu svojich listov, iné si ich držia a farbia teplými odtieňmi červenej a žltej. Listy sú všade.  Váľajú sa po zemi, lietajú v povetrí, pletú sa mi do vlasov, zbieram ich z koberca v obývačke, kde ich deti vytriasli po prechádzke v parku, suseda ich v sobotné rána vysáva pred domom, muži zametajú z chodníkov. 

V tejto listovej nálade som zašla do kiosku a kúpila pozdrav. Na papieri je kvet a ja ho hladím a hľadám tie správne slová, ktorými by som pogratulovala k blížiacim sa narodeninám mojej mamy. V detskej izbe pod posteľou ležal vytrhnutý list z písanky s piesňou, ktorú zložila moja dcéra. Sú tam hrubky, má otrhané okraje, ale o to mi je drahší... tak ako obrázok od druhej slečny, ktorá ma nakreslila so sponkou a náušnicami, vraj aby som bola krásna a na druhú stranu dopísala veľkými tlačenými písmenami LOVE.
 
Niekde ďaleko na jednom pôjde mám odloženú plnú škatuľu listov, horúcich, smutných i veselých. Ich listové tajomstvo možno raz objavia moje slečny a ja dúfam, že z nich pochopia, že rozumiem ich dospievajúcej dušičke... listy sú takmer večné, atrament síce vybledne a papier zmení svoju belostnú farbu, ale nemusím sa báť, že sa vymaže ako esemeska z rozbitého telefónu, kde vyznanie lásky stojí a padá na troch písmenách ILY (I love you).  Na papieri tie slová hrejú viac. Preto z času na čas pribalím k jabĺčku do školy aj odkaz. Iba pre ne. Nepípa, nesvetielkuje a nesprevádza ho žiadna melódia, ale je napísaný rukou vedenou srdcom.

Nedávno som navštívila Múzeum rozbitých vzťahov v Bruseli. Nájdete tam rôzne predmety aj s príbehami lások a vzťahov, ktoré sa skončili. Bez tých slov na papieri by ste sa pozerali len na pletené ponožky či prázdny flakón od parfumu, z ktorého už dávno vyprchala vôňa. Ale tie slová dali predmetom dušu a príbeh, ktorý možno žije naďalej v návštevníkoch, ktorí si ho prečítali. A to nie je málo. Príbehy sprevádzajú naše životy od narodenia, niektoré dokonca formujú našu osobnosť. Už aj renomovaní neurológovia skúmajú, čo sa to s nami deje, keď čítame, aké stopy na mozgu zanechávajú slová. Kniha Päťdesiat odtieňov sivej sa dokonca dočkala osobitného výskumu... tiež sa objavila v mojej knižnici a teraz blúdi po spálňach kamarátok. Hmm, Annu Kareninovú si zatiaľ nikto nepožičal. Ale tú má asi každý...  Je dobre na to myslieť, keď budete siahať po novej knižke na dlhé zimné večery, či vyberať knihu pod vianočný stromček. Zdá sa, že už je najvyšší čas, v luxemburských obchodoch sa to už začalo!