♥ ♥ ♥ Love is in the air ♥ ♥ ♥

Konečne nám v Luxilande poriadne nasnežilo. Kým som vyhrabala sánky zapratané kolobežkami z garáže a provizórne ich oprášila sneh sa roztopil, ale ten pocit ostal. Veľké mäkké vločky padali za oknom a v pouličnom osvetlení maľovali všetkými smermi. Snehový maliar prechádzal štýlovo od pointilizmu k surrealizmu a nás šoférov občas zachytil s pokrivenými ústami a lá Munchov Výkrik, ale aj to k zime patrí. Na parapete mi stihli vykvitnúť žlté narcisy, hľadia na zamrznuté strechy a na okamih sa zdá, akoby sa pyšne smiali na susedku vianočnú ružu a vraveli jej, že, pche, tento raz sú oni v centre pozornosti. 

 

Hoci ma dnes ráno teplomer privítal s dvojcifernou hodnotou v mínusovom rade cítiť, že jar sa blíži.  Z obchodov zmizli ťažké kabáty a nahradili ich jemnučké vlákna spodnej bielizne lákajúce k nákupu, len aby sme nezabudli, že love is in the air.... je celkom jedno, či ste v Trnave alebo Larochette, kam sa v tieto dni pohnete, tam si vás nájdu. Srdiečka vo výkladoch, na oknách, na pozdravoch v novinových stánkoch. Vedzte, že ak ste na tú svoju lásku celý rok kašľali a jediný lístoček, ktorý ste jej pred odchodom z práce nechali bol ten v znení 10 rožkov, 20 deka šunky a vajcia, tak teraz máte jedinečnú príležitosť všetko napraviť. Napísať jej valentínku, či kúpiť  nejakú tú plyšovú potvoru, štýlovejší možno i srdiečkový prívesok, len aby bolo jasné, že ste nezabudli a že ju/jeho stále milujete. Aspoň tak si to predstavujú obchodníci... my ženy máme mierne odlišné predstavy, vy muži asi ešte odlišnejšie. Tak nechápem, kto túto hru s nimi ešte stále hrá! 

Vždy keď sa zfebruárieva počúvam niečo v štýle, nebudem nikomu ukazovať lásku na rozkaz, vieš, že ja na to nie som, nie je to náš zvyk, ale import z Ameriky. Súdruhovia na Západe si to vymysleli, tak nech sa toho držia. Čoho sa budeme držať my? 

Tradície sLOVEnské nemyslia veľmi na zaľúbencov, to skôr Slovania by nás mohli v kadečom inšpirovať. Môžeme sa vrátiť ku koreňom a oslavovať deň Bohyne Vesny, bohyne jari a ľúbosti. Je prvým dňom jarnej rovnodennosti. Má nám priniesť (z)Vesť o konci zimy a nástupe tepla, prebudenia sa. Alebo si počkajme na júl, vtedy sa na počesť prastarého boha Kupalu stavajú vatry, cez ktoré preskakujú zaľúbenci v pároch želajúc si navzájom lásku či radosť.

Luxembučania majú svojho vlastného "Valentína". Tento rok to vychádza na 15. marec. Bretzelsonndeg alebo Praclíková nedeľa je sviatok, kedy muž daruje žene praclík ako symbol lásky a na oplátku od nej dostane na Veľkú noc čokoládové veľkonočné vajíčko. Dnes sa už dievčatá neostýchajú a neraz berú veci do vlastných rúk, srdiečkové praclíky tak putujú nielen od mužov k ženám, ale i v opačnom garde.

Ak by ste mali chuť skúsiť, či to po luxembursky bude mať väčší úspech než po "americky" s podpísanou srdiečkovou kartou, vyskúšajte tento recept. Vyžaduje síce trochu viac príprav než odskočenie si do obchodu v rámci obednej prestávky, ale výsledok zaručene poteší oboch. 

Recept na luxemburské praclíky pre zamilovaných

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ 

 

Suroviny: 

275g múky (na Slovensku by som dala polohrubú, miestni vedia, že tu sa delenie na hladkú, polohrubú a hrubú nepoužíva, všetko pečieme z toho, čo nám príde pod ruky.)

1 balenie sušených kvasníc

100g kryštálového cukru (biely, hnedý, trstinový, aký máte radi...)

1 balenie vanilkového cukru

175g masla

125ml teplého mlieka

1 vajce

nasekané mandle

75g múčkového cukru

Zmiešajte múku, kvasnice, cukor a vanilkový cukor. Do sypkej masy urobte jamku, do nej pridajte vajce a začnite miešať (najlepšie elektrickým mixérom). Postupne pridajte teplé mlieko a 50 g masla izbovej teploty. Miešajte približne 5 minút. 

Na pomúčenej doske vyvaľkajte cesto do obdĺžnikového tvaru s hrúbkou približne 1 cm. Na to natrite 60 g mäkkého masla. Preložte cesto 3-krát jedným smerom a potom ho obrátite na druhú stranu a preložíte dvakrát (maslo je vo vnútri ). Cesto nechajte stáť štvrť hodiny v chladničke. Následne ho opäť vyvaľkáme na 1 cm hrubý plát, potrieme zvyšným mäkkým maslom, zložíme trikrát a obrátené dvakrát a opäť vložíme na 15 minút do chladničky. 

Cesto vyvaľkáme na 1 cm hrúbku, narežeme prúžky a vytvarujeme z nich praclíky. (Čím ste zamilovanejší, tým viac budú srdiečkového tvaru ♥) Položíme ich na vopred vymastený a múkou vysypaný plech a necháme ich stáť 30 minút pri izbovej teplote. Pečieme 30-40 minút v rúre predhriatej na 180 ° C. Po upečení praclíky necháme vyhladnúť, keď už sú takmer vychladené potrieme ich polevou, ktorú si pripravíme zmiešaním práškového cukru s 2-3 polievkovými lyžicami vody. Takto ponatierané ich poriadne posypeme nasekanými mandľami. 

Et voilà... váš originálny darček je pripravený. Takúto oslavu lásky si môžeme dopriať všetci nielen na Valentína a nielen vo dvojici. Kolegynky v práci, neprinesiete ochutnávku? ;)

Novoročné zamyslenie

Už dávno si nedávam novoročné predsavzatia. Jasné, že chcem mať o päť kíl menej, rozprávať plynule francúzsky, prestať si vytláčať vyrážky a používať denne očný krém, jesť menej sladkostí, viac športovať, chodiť spať pred polnocou a pod. Aj ja by som chcela byť múdrejšia, chudšia, milšia, trpezlivejšia, bohatšia, vytrvalejšia, chcela by som zmeniť seba i svet. Ale bez mučenie priznávam, nie som dokonalá a neplánujem sa tým stresovať.

Z času na čas si robím zoznam úloh a termínov, na ktoré nesmiem zabudnúť, častejšie nákupný zoznam a voľakedy dávno, vlastne ešte v minulom storočí, som si spravila zoznam kvalít, ktoré by mal mať môj nastávajúci a zoznam vecí, ktoré chcem zvládnuť do tridsiatky. (O ich výstupoch možno niekedy nabudúce.) Inak zoznamy neznášam. Vadia mi aj tie v časopisoch, na čo nezabudnúť pred svadbou, pred Veľkou nocou, pred prvým rande, pri výbere školy... (Tri dni pred svadbou: Nezabudnite si dať vytrhať obočie!). Ale keďže si uvedomujem aká  som nedokonalá, v tento prvý deň nového roku som si spísala môj prvý a asi aj posledný Zoznam hriechov:

1. Sú dni, kedy som strašne lenivá. Chodím po byte v pyžame, nechám svoje maloleté deti, aby si niečo pohľadali na raňajky, neumyjem sa, nenamaľujem, miesto obeda si vytiahnem z chladničky jogurt a potom si na chvíľu ľahnem zdriemnuť, lebo ani len tá kniha sa mi už nechce čítať. Ak by vtedy zazvonil poštár, asi by sa mi ani nechcelo ísť mu otvoriť...  Nerobím nič. Nemám depky, práve naopak, veľmi ma to baví. V bežné dni toho robím toľko, že si tú svoju lenivosť viem naozaj užiť a nehanbím sa za ňu!

2. Keď vám neodpíšem na email alebo smsku, neberte to osobne. Ak to nie je životu nevyhnutné a v tej chvíli to nestíham, je dosť možné, že som na to zabudla a keď si neskôr spomeniem, tak sa mi občas aj tak nechce odpisovať (možno práve prežívam deň z prvého bodu). Viem, že je neslušné neodpovedať, ale potom si zase hovorím, že je neslušnejšie odpovedať veľmi neskoro...  tak to skrátka prestanem riešiť. Vo svete úradujú ebola, Boko Haram, Putin a spol., tak snáď mi ostatní  odpustia, že práve riešim zásadnejšie témy...  

3. S láskou som čítala všetku povinnú literatúru (ok, tak Hviezdoslava asi skôr z donútenia), dobrovoľne robila referát z knihy Vojna a mier, ale občas čítam strašné braky. Orwella prekladám ženskými románmi a fakt ma baví Twilight. Cameron Diazovú považujem za škaredú a z Brada Pitta sa mi prestali triasť kolená len preto, že skrátka zostarol. Ako herec sa mi stále páči, hoci s tým oblizovaním pier by už mohol prestať... I keď  mi vadia fajčiari, s Johnym Deppom by som si vedela predstaviť predĺžený víkend v zafajčenej izbičke v nejakom starom francúzskom hotelíku. Priznávam, občas som skrátka infantilná, rozpoltená, povrchná, príšerne romantická, bezzásadová...

4. S jedlom hreším stále. Chipsy a čokoládu dám hocikedy aj o polnoci. Učím deti rozdeliť sa a keď zaspia, tak im zjem skoro všetky karamelky. Keď prinesiem zo Slovenska 20 horaliek, deťom sa ujdú možno tak štyri. Obviním manžela zo sebectva, lebo zjedol celú čokoládu a nerozdelil sa so mnou, ale keď to na mňa príde, robím to isté... a nielen pár dní do mesiaca. Hoci vtedy to nepovažujem za môj hriech, ale za prirodzený dôsledok hriechu, za ktorý bola potrestaná pramatka Eva. Ok, občas sa vyhováram na okolnosti.

5. Viem, že aj malé klamstvo je klamstvo a napriek tomu, že klamstvá neznášam, tvrdím, že existujú zúbkové víly, čerti, malý Ježiško nosiaci darčeky... Tvárim sa, že telefonujem rodičom dieťaťa, na ktorého narodeninovú oslavu sú pozvané moje deti, aby som odvolala ich účasť, lebo ešte nemajú napísané úlohy, zjedený obed, upratanú izbu. Predstieram, že im v obchode nemôžeme kúpiť to a tamto, lebo obchod zatvárajú, došli mi peniaze, v inom obchode to bolo za lepšiu cenu,... Odpíšem šéfke, že jej pokyn je už pred dokončením a hekticky sa s kolegyňami snažím dobehnúť to, na čo sme zabudli. Učím deti, že raňajkovať je dôležité, hoci sama raňajky takmer nikdy nestíham, že si majú česať vlasy, hoci ja česanie neznášam, že dezert sa má jesť až po obede a ja sa ním tajne napchám už pred polievkou...

Nie som dokonalá a svojich blízkych milujem často aj pre ich nedokonalosti. Verím, že k tým mojím slabým stránkam budú zhovievaví a ja sa budem snažiť polepšiť sa celoročne a každoročne, nielen v januári... Priznávam, dnes mám zlé svedomie, išla som spať o štvrtej ráno po tom, čo som vypila veľa vína a ešte o druhej v noci som sa napchávala nezdravými jedlami, vynechala som sprchu, celý deň som neustlala periny a obedovala som hydinu, hoci sa to dnes vraj nemá... ešte šťastie, že popieram existenciu pekla (hoci teda tých čertov priznávam). Snáď mi bude odpustené.

 

Referencie:

Hard copy môjho zoznamu hriechov v neskrátenej a nepublikovateľnej verzii má Sv. Peter.

 

 

"Život v tomto meste má zrazu kopu výhod, keď vianočné kolóny odtiahnu na východ...."

...nôti si Juraj Benetin vo vianočnej piesni Dar a ja si nôtim s ním.

Podaktorí sa aj čudujú - akože, prečo, či nám nie je smutno, nechápu, že sme sa rozhodli dobrovoľne "vianocovať" v cudzine. A nám je pri tom tak dobre... Mesto zrazu stíchne, lebo polovica jeho obyvateľov vykúpila všetky dostupné letenky From: Luxembourg To:... kade tade po svete, alebo načapovala doplna benzínom svoje oceľové tátoše a vybrala sa stovky kilometrov za svojou vytúženou vianočnou pohodou.

My si tú vianočnú pohodu robíme v Luxembursku. Netrápia ma tlačenice v obchodoch, darčeky zvyčajne kupujem už s poslednými lúčmi letného slnka. Vypekám vtedy, keď sa mi podarí medzi rodičovskými a pracovnými povinnosťami vymiesiť nejaké to cesto. Sem tam na pár dní odložím vanilkový cukor opäť dozadu na poličku, aby som ho o dva dni znovu vytiahla, tá vôňa a teplo sálajúce z rozpálenej trúby sú prudko návykové... Stromček nám už svieti, vyzdobili ho deti, podľa toho, kde je zdobenie zastúpené v hustejšom pomere vieme odhadnúť, ktoré zorné pole práve dohliadalo na jeho estetické pôsobenie... Upratovanie, no to snáď ani nestojí za reč. Inak nech pozerám, ako pozerám, zatiaľ som nikoho na okolí nepristihla pri tom, že by pred Vianocami umýval okná a pral závesy. Ja som si tie svoje odkrútila, našťastie mi pritom tento rok ani nemrzlo, ale občas tak premýšľam, odkiaľ sa berie tento náš zvyk-zlozvyk týrať sa skrehnutými prstami a vypúšťať z domácnosti prácne nadobudnuté teplo, len aby sme lepšie videli tú tmu za oknami. Stále si hovorím, že ten ďalší rok okenný telocvik vynechám, ale návyky pestované roky vyrastajúc v slovenskej domácnosti nepustia. Ktovie, či aj tie moje malé divošky to budú cítiť rovnako....

 

V televízii sa nám posledné dni promenádujú Popoluška s princeznou Ladou, Maruškou, Nastenkou a v tesnom závese im na krk dýchajú Anna s Elsou a Shrekom. Tí malí sú prešťastní, že nemusia ráno vstávať, robiť si úlohy a zrazu majú povolené zajedať perníky lineckými koláčikmi. My veľkí nechávame naše nervové zakončenia vydýchnuť a konečne aspoň raz do roka prepíname do hedonistického módu leňošenia, trávenia tradičných vianočných pokrmov, čítania a ničnerobenia...

 

No dobre, tak trochu ma škrie, že tú skriňu som ešte nestihla upratať a zásuvka v kúpeľni by si tiež zaslúžila revíziu krémov po dátume spotreby a včera som v rohu spálne zahliadla pavúčika a dnes ho tam nebolo (asi bude niečo pravdivé na tých tvrdeniach, že v priemere každý z nás zje ročne 3 kg hmyzu), ale to mi predsa nepokazí deň. Vrásky si nechajme robiť radšej z lásky a smiechu, než z nevyžehlenej bielizne... Maminy a svokry sú ďaleko a dobrí kamaráti sú na tom (asi) rovnako, tak tí, čo nás v našom leňošení navštívia, snáď na nás nebudú hľadieť krivým okom pre trochu dezorganizácie... Rodičia malých detí okrem toho vedia, že nie je problémom poriadok urobiť, problémom je ho udržať. Sotva poľavíte v ostražitosti a vzdialite sa do nejakého odľahlejšieho kúta domácnosti, už vám na uprataný meter štvorcový priletí nejaká tá hračka, či odrobinky z vanilkových rožkov. A keďže na sviatky som sa rozhodla vyzerať oddýchnuto a nie ako Sizyfos na konci dňa, tak občas tú hračku prekročím a dúfam, že Ježiško k nám napriek tomu príde...

Pár týždňov dozadu som viedla deti do školy. Slabý dážď nám mokril tváre, mračili sa nielen oblaky, ale i tváre dospelých a detí vlečúcich sa za každodennými povinnosťami... Na oknách do školskej knižnice sa vyzrážala voda a vytvorila na nich mokré "plátno". Podišla som bližšie a prstom nakreslila dve srdiečka držiace sa za ruky, slniečko a pripísala Hallo. Moja malá sa pridala a dokreslila kvetinky. Ako som sa otočila, všimla som si, že sa na nás usmieva muž dozerajúci opodiaľ na bezpečnosť detí. S úsmevom som ho pozdravila a odviedla malú do jej triedy. Cestou späť som videla, že pri okne stoja ďalšie deti, kreslia svoje mokré kresbičky a okoloidúci sa na nich usmievajú. Potešilo ma to. Spomenula som si na tú jednoduchú radosť, keď som dnes pomáhala Ježiškovi pobaliť darčeky. Najkrajšie na Vianociach je prinášať radosť....  Radostné a pokojné sviatky všetkým!

Badián aj škorica, nech vonia celá ulica...

"Čo bolo v škole na obed?" – položila som deťom už tradičnú otázku cestou zo školy. "Mäsko, ryža a šalát. Ten šalát bol hnusný. Taký červený. Ale keď zatvoríš oči, otvoríš ústa, stále máš zatvorené oči a prehltneš ho, tak je celkom chutný. To je asi magical šalát!" – vyhlásila moja malá päťročnica. Tento prístup sa mi hneď zapáčil, povedala by som, že je taký univerzálny. So zavretými očami sa dá vydržať takmer všetko - počnúc hustou hmlou, nudnou pracovnou poradou, zápchami na cestách, krikom ozývajúcim sa z detskej izby, až k bielym ponožkám v sandáloch.

Nato sa v aute rozpútala diskusia na tému, čo ktorá kamarátka neje a prečo deti nerastú z cukríkov do výšky, ale do šírky. A ako už býva dobrým zvykom mojich detí v tieto decembrové dni, výmena názorov ich priviedla k vyjednávaniu, koľko toho môžu po večeri zjesť z mikulášskej nádielky. Tuším hovorili o tej štvrtej zo šiestich. Keby som sa nehanbila dávať šibačom na Veľkú noc čokoládových Mikulášov, tak by mi tie množstvá čokolády až tak neprekážali, ale takto nás tlačí deadline tradícií, aby sme sa s ňou čím skôr vysporiadali. A moje boky len tíško kričia pomóóóc....

Zdá sa mi to, alebo sa v zime diskutuje o jedle ešte viac, než inokedy? Čo kto napečie na Vianoce, čo uvarí, kedy a kde kúpiť dobré klobásky, ktoré medovníky sú hneď mäkké...  Slovenské Vianoce v cudzine chutia vždy trošku inak, ale snažíme sa. Tí šikovnejší si privezú potrebné suroviny zo Slovenska už v predstihu, ďalší tam priamo vycestujú, aby spolu s rodinou posadali k sviatočným stolom a my ostatní chodíme do Trieru na údené, do Cactusu na klobásky a do Auchanu na choucroute crue (surovú kyslú kapustu, čítaj šukrut kru), lebo odtiaľ chutí skoro tak ako tá od mamy... Mám rada vôňu Vianoc, ten prazvláštny parfum, ktorého základ tvoria drevité tóny ihličia, hlavu kapustnica, zemiakový šalát, ryba a srdce je také príjemne orechové, makové, škoricové, klinčekové, ...  Jednému by sa až hlava zatočila.

Ale každý máme svoje chute a nie každý je ochotný zatvárať oči. Naša luxemburská suseda sa na vianočný čas tradične zásobila osviežovačmi vzduchu a tajne nám ich striekala ku dverám a po spoločných bytových chodbách s intenzitou priamo úmernou  rastúcemu času klokotania kapustnice. Luxemburskú Vianoce nevoňajú kaprom, ale údeným lososom, syrom raclette, morčacím či králičím ragú, foie gras servírovanej so sladkým bielym vínom a čokoládovou La bûche de Noël (piškótová roláda v tvare odrezaného kmeňa stromu, ozdobená marcipánovými lístkami, cukrovými pavučinami a snehovými pusinkami v tvare hríbikov) v sprievode vaječného koňaku.

Samé dobroty, ale na kapustnicu si siahnuť nedám! Čo tak vyskúšať v tieto studené sychravé dni osviežiť si pamäť, uvariť ju v predstihu a pozvať k sebe pár priateľov na ochutnávku? Čo rodina, to iný recept. Do Majkinej ide ryža, do Ankinej sušené slivky, do Vierkinej kyslá smotana, do Lenkinej sladká a do Zuzkinej kapusta trikrát umytá.

Cítite to aj vy? Hmmm... Tak dobrú chuť!!!

 

 

Decembrový sneh

Privreté oči

Červený smiech

Sivé tiene

Decembrový sneh

Kráčam vpred pospiatky

V ústrety novým dňom

Kým vôňa gaštanov

Ma vracia ku dneškom

Budím sa na svitaní

Snažiac sa zachytiť

Rozplývajúci sa sen

O bielej stráni

Priesvitných šatoch

Nevinnej radosti...

Aj tá sa raz roztopí

Ako ten prvý sneh

Len v spomienkach ostane

Ukrytý detský smiech

 

Dnes v noci v Luxembursku napadol prvý sneh. Kým som stihla vypiť rannú kávu, ostali po ňom len mokré kvapky na oknách áut a okrajoch striech, ale bol tu, videla som ho a cítila. A veľmi som sa z neho tešila... Všetky deti milujú sneh. Kým sa ten posledný roztopí a napadne prvý, zabudnú na boľavé vyštípané líčka, tečúce nosy a mokré studené nohy. Čerstvý sneh je čarovný, padá z neba, mäkkučko, vločka za vločkou sa pomaly stelú na stromy, cesty, vlnené čiapky, ticho sa poddávajú svojmu krátkemu tichému bytiu. Dospelí sa tiež chvíľku tešia, aha, sneží, kým si nespomenú, že ráno treba odhrabávať cesty, autá a zo skríň vyhrabávať rukavice a nepremokavé topánky...

Aj tak mám rada sneh. Vždy, keď ho napadne aspoň po členky, mám chuť nájsť si kus nedotknutej snehovej pokrývky a hodiť sa do nej, ležať v tej studenej nádhere a mávať rukami, tak ako voľakedy, keď sme "vyrábali" anjelov... a snežné kvety, iglu, snehuliakov, či gule, ktoré končili na kabátoch okoloidúcich... Zima v Luxembursku vie byť krásna, keď si odmyslíte, že miestni šoféri začnú panikáriť hneď, ako sa na cestách zjaví prvý jemný poprašok. Ak vám neprekáža, že sa  všade budete presúvať maximálnou rýchlosťou 15 km za hodinu, zatvoria vám cestu do školy, lebo kopec s 30 stupňovým stúpaním sa v ich očiach zmenil na K2 a niektorí miestni kaskadéri sa pokúsia vyraziť na cestu do práce na letných gumách (hoci už druhý rok tu máme zákon nariaďujúci prezúvanie áut do zimných pneumatík) tak si tú okolitú nádheru zasnežených stromových alejí a polí určite vychutnáte. A ak by vás tá pitoreskná cesta prestala baviť, vedzte, že každá vločka sa raz svojho konca dočká. Tak sa vyzbrojte trpezlivosťou a ak treba, tak i slovníkom a termoskou teplého čaju, lebo keď príde na lámanie chleba, zaručene po ceste v priekope nájdete nejakého zatúlaného obyvateľa pôvodom z Marseille či Algarve, ktorí to "riskli" na letných, keďže v ich domovine sneží akurát tak v sklenených snehových guliach...

 

Aj v nebi sa fajčí. Asi...

Všetci vieme, čo robia Francúzi najradšej. Okrem pôžitkárskeho požívania pokrmov a milovania (nie sú toto krásne klišé?) najradšej zo všetkého štrajkujú. Neprejde snáď ani týždeň, aby sa u našich 
západných susedov neštrajkovalo. Tento jav je taký častý, že už si ho tam takmer nikto nevšíma – to nie ako u našich slovenských západných susedov, kde sa o vajíčkach a červených kartách diskutuje až za morom... Francúzov to už asi naštvalo, tak si prišli zaštrajkovať na francúzsko-luxemburské pohraničie. Dôvodom sú 2 eurá. Presnejšie, rozdiel v cene balíka cigariet predávaného v Luxembursku a Francúzsku.  Ako fajčiara by ma to tiež škrelo. Nechcelo by sa mi cestovať 50 km do susedného Luxemburska len preto, aby som ušetrila 2 eurá na balíku, ale aj tak... Keby som však dala dva balíky denne, možno by sa mi tá cesta aj vyplatila, hmm, to sa už dá nazvať šetrenie. Žeby som začala fajčiť? Keď je to tu také lacné... 

Asi sto predajcov tabakových výrobkov štrajkovalo na pumpe a žiadalo o štandardizovanú cenu cigariet v celej EÚ. Po štrajku sa tri autobusy vypravené z Francúzska špeciálne kvôli tejto udalosti naplnili a odcestovali späť do domoviny – neviem prečo mám pocit, že i s plnými taškami lacných luxemburských cigariet.
Len minulý rok bolo 720 predajcov tabaku vo Francúzsku donútených zavrieť svoj obchod a očakáva sa, že čoskoro zavrie ďalších 1000 z celkového počtu 26 000 predajní tabaku. Veď to je taká krásna správa! Konečne budeme mať čistejší vzduch, ružovejšie pľúca, menej výdavkov na lekársku starostlivosť o ľudí, ktorí ochoreli v súvislosti s fajčením, ... zoznam výhod by mohol pokračovať. Ale im sa to nepáči. Fajčenie je vo Francúzsku kultúrnym dedičstvom. 

Ešte mám v živej pamäti, ako sa búrili Íri, ked v ich krajine zaviedli zákaz fajčenia v krčmách. Podaktorí inovatívci neváhali a zhodili zo svojho podniku strechu, aby sa tak vyhli zákonu a neodplašili si zákazníkov. Že im pršalo na hlavu v tej eufórii nikomu neprekážalo. Až kým nezistili, že vlastne je to fajn, že sa vnútri nefajčí. Vonku vznikali nové skupiny, tí čo chceli fajčiť sa ku sebe krásne tlačili a tí druhí sa konečne odvážili vypnúť doma telku a odskočiť si večer do barov bez strachu, že budú týždeň vetrať kabáty... Netrvalo dlho a tento rok prišiel nefajčiarsky zákon aj do Luxemburska. Ani tu ho neprijali majitelia podnikov s nadšením, báli sa, ako im klesnú tržby, ako budú musieť vyhlásiť bankrot... Snáď sa im spí lepšie odkedy pred pár dňami zverejnilo TNS-ILReS prieskum, kde 76 percent respondentov tvrdí, že nezmenilo svoje zvyky navštevovať podniky len preto, že sa v nich už nesmie fajčiť a naopak, 17 percent opýtaných začalo kaviarne a bary navštevovať v oveľa väčšej miere. Najpozitívnejšie na tom je, že mnohí z fajčiarov sa tomuto svojmu hobby venuje menej intenzívne. 

Fajčenia sa ľudstvo asi nikdy nezbaví dobrovoľne. Vždy budú na svete tí, ktorí na tú svoju cigaretku nedajú dopustiť. Možno, keď privrú oči, vidia, ako tú ich cigaru hnetie krásna Kubánka medzi svojimi čokoládovými stehnami (omyl, šúľajú ich pekne na stole, jedna vedľa druhej, choďte pozrieť do Havany :o) ), možno si predstavujú, že s cigaretou v našpúlených perách vyzerajú rovnako mužne a sexi ako tie modelky a herci v časopisoch, slastne vdychujú všetky tie látky, pred ktorými ich ministerstvá zdravotníctva varujú a vydychujú pre nich omamnú vôňu slobody, niečoho zakázaného, dospelého, pôžitkárskeho(hmmm, na prvý šľuk sa nezabúda... Cigaretka na dva ťahy, krátka silná ako život...). Možno fajčia len tak, z čistej radosti, či zo zvyku, z nervozity alebo z presvedčenia. Každý máme svoju "drogu". Niekto má rád víno, iný čokoládu, ďalší nedá dopustiť na sójový rezeň. 

A i keď je to jav ojedinelý, niekedy môžeme fajčiarom za ich fajčenie byť vďační.  Napr. ja som sa nestihla poďakovať našej už nebohej susede Mary, ktorá fajčila jednu za druhou a keď nečakane umrela, moje krpane to spojili práve s jej prehnanou láskou k cigaretám a teraz zakaždým, keď prechádzajú okolo fajčiara, tak si vehementne zapchávajú nos, hlasno ochkajú a krútia hlavami, že či tí dotyční nevedia, že sa na to umiera, ach, juj a iné fuj... keď to ešte podporia vášnivým zvolaním - Mamííi, ten je ale hlúpy, pozri, fajčííí!, tak len očkom fľochnem na tvár schovanú za dymom a pokúšam sa odhadnúť náznak porozumenia slovenčine... Snáď im tento anti-fajčiarsky spirit vydží aspoň do 18stky!

Dodatok: Z práce ma vyrušil vchodový zvonček. Páni v pokročilom veku sa chceli porozprávať o Biblii. Slušne som sa im poďakovala a tak si povedali, že mi aspoň hodia do poštovej schránky zopár letáčikov. Miesto o Biblii sa v nich píše o tom, aké škodlivé je fajčiť! Podpísané a distribuované priamo Svedkami Jehovovými.
https://www.youtube.com/watch?v=PRxO7Ijaq1Q

Predstavivosť je dôležitejšia než vedomosti. (A. Einstein)

Počuli ste už o krajine Škorpiónsko? Takto vyzerá jej zástava:

Na mape by ste ju márne hľadali, je to veľmi malý ostrov. Je taký malý, že sa po ňom ani nedá chodiť, preto ak tam chcete byť, musíte sa naučiť lietať. V Škorpiónsku sa hovorí po škorpiónsky, ako inak, a len pre istotu pripomínam, ak ste to ešte nevedeli, že v škorpiónčine sa nepoužíva písmeno č, preto miesto čau hovoria v Škorpiónsku šau.

Hlavné mesto je Še-ime a keď si chcete dať na obed zemiaky so slaninou, treba si vypýtať šušu a lala.

Imaginárne Škorpiónsko ma sprevádza životom už piaty rok. Jeho vznik sa neviaže k žiadnym otvoreným demokratickým voľbám, ani k absolutistickému režimu, vzniklo celkom nenápadne niekedy v roku 2009 v hlavách mojej dcéry a jej kamarátky. Dosť dlho som bola presvedčená o tom, že ako sa objavilo, tak aj zanikne. Ale ono je tu stále a darí sa mu, dokonca má nového obyvateľa. Správne tušíte, moje druhé dieťa tiež pozná a navštevuje Škorpiónsko, ba aj plynule hovorí škorpiónčinou. Párkrát som sa ju tiež snažila naučiť, vravela som si, že oproti francúzskej gramatike to bude gombička, ale zatiaľ na tomto poli nedosahujem veľké úspechy...

Každej novej mame chvíľu trvá, kým začne rozumieť svojmu dieťaťu. Nech v knihách o rodičovstve píšu x-týkrát, ako každá mama inštinktívne všetkému okolo svojho dieťaťa rozumie, neverte im. Mám pocit, že by som skôr inštinktívne vyňuchala desiatu zabudnutú v školskej taške, než porozumela tomu, čo si to tie moje "škorpiónky" hovoria. Sem-tam sa premôžu a blahosklonne mi preložia nejaké to slovné spojenie, ale som si istá, že keby som sa pokúšala spísať vreckový škorpiónsko-slovenský slovník, kým by sa dostal do tlače, polovica slov by sa zmenila. Ale ony sa tvária, že si rozumejú.

Tak som to jedného večera skúsila opačne. Začala som na nich hovoriť "chreňovčinou". To je jazyk, ktorý som si vymyslela JA – názov, nuž, v kuchyni som práve otvárala chren, tak som sa nechala inšpirovať... Čakala som, že tie moje malé ma hneď odhalia, ale keďže som si dávala pozor a snažila sa zapamätať si všetky vymyslené slová a vety, ktoré som v chreňovčine vypustila z úst, o dve hodiny už samé rozpoznávali slová a komunikovali so mnou v chreňovčine. Z môjho pokusu o vtip sa tak stala mentálna rozcvička pre celú rodinu a mala som čo robiť, aby som ich také vzrušené z objavovania nového jazyka, dostala do postele. Ráno to bolo horšie, amnézia ako vyšitá. Nielenže som si nepamätala, ako sa po chreňovsky povie "Choďte spať!", nebola som si istá už ani tým, ako sa povie  "posteľ  "a  "Som hladná ".  Jediné slovo, ktoré som si s istotou pamätala, bolo momo, t.j.  mama. Na náš chreňovský večer divošky nezabudli a z času na čas sa ma spýtajú, ako sa ten ktorý predmet povie po chreňovsky. Ja som sa však rozhodla, že miesto vymýšľania nového jazyka, v Luxembursku aj tak máme čo robiť, aby sme sa medzi všetkými tými rečami zorientovali, ostanem radšej pri vymýšľaní rozprávok. Pri tých mám aspoň istotu, že ich do rána nezabudnem a ešte si z nich aj niečo užitočné (dúfam) zapamätajú. Naša obľúbená je tá o morskej princeznej, ktorá sa po úteku z kráľovského paláca ocitla v bruchu veľkej ryby a končí sa tým, ako ju rybári rozporciujú a jej prsty sa predávajú v obchodoch ako fish fingers – poučenie, netreba utekať z rodičovského domu bez povolenia a jesť rybie prsty, lebo okrem pomletého niečoho, čo sa tvári ako ryba, môžu obsahovať aj šťavnaté kúsky princezny. Na ostatné rybie výrobky sa embargo nevzťahuje. ;o)

Som zástanca toho, že deťom sa nemá klamať. Treba im hovoriť pravdu a servírovať im ju tak, aby tomu porozumeli. Tieto naše spoločné vymýšľance v nich snáď podporia kreativitu a predstavivosť, dúfam však, že tým správnym smerom. Lebo nie je kreativita ako kreativita... aby som ostala pri svojom pôvodnom zámere priblížiť niečo z lesku a slávy nášho Luxemburského veľkovojvodstva, na záver stručné zhrnutie správ, ktoré som si v priebehu posledných dní prečítala v miestnych novinách a ktoré ma utvrdzujú v tom, že ľudia žijúci v tejto našej malej krajine (ktorá by sa pokojne mohla prirovnať k maličkému ostrovu v porovnaní so zvyškom Európy a kde miešanie jazykov slušne obstojí v konkurencii so škorpiónčinou) netrpia nedostatkom kreativity: matka syna, ktorého zatkli za prechovávanie marihuany, vyhlásila, že rastlinky si v dome nechala preto, lebo tam udržiavali príjemnú sviežu vôňu (veľmi senzuálne odôvodnenie). Mladý muž zverejnil na sociálnej sieti svoje zranenia, ktoré mu vraj spôsobili traja - štyria ľudia preoblečení za klaunov po tom, čo vtrhli k nemu domov – polícia momentálne prešetruje možnosť, že mladý muž si tie zranenia spôsobil sám (nápadité, ale počkajme si na ukončenie vyšetrovania). Mladá žena neváhala zaplatiť 100 EUR po tom, ako ju zastavil na ceste muž so šiltovkou s nápisom POLICE a za prekročenie rýchlosti jej nariadil zaplatiť pokutu. Zaplatila. Veď mal predsa policajnú šiltovku! Po falošnom policajtovi sa stále pátra. Pozor, možno si tentoraz nasadil šiltovku s nápisom SHERIFF!!!!