O referende, stratách a Bacillus pseudofirmus

Luxembursko žije referendom, ktoré má rozhodnúť o tom, či cudzí rezidenti získajú volebné právo. Minuloročné štatistické údaje odhadujú, že v našom veľkovojvodstve žije približne 550 000 obyvateľov. Ak by referendum dopadlo úspešne, do luxemburských voličských zoznamov by pribudlo odhadom 105 000 nových voličov. Toto rozhodnutie nebude pre Luxemburčanov jednoduché. Takmer 46 percent populácie tvoria prisťahovalci. K nim sa každý deň primieša viac než 160 000 frontaliers, ľudí, ktorí každý deň prechádzajú hranice za prácou do Luxemburska. Na ihrisku máte väčšiu šancu stretnúť skupinu ruských mamičiek než pravú Luxemburčanku, vaši susedia sú Indovia, v obchodoch vás obsluhujú Francúzi, v reštauráciách Taliani, vaša lekárka je Rumunka, upratovačka spoločných bytových priestorov Srbka, inštalatér Nemec, no čo vám budem hovoriť, je to tu pestré... a teraz k tomu všetkému sa im chcú cudzinci miešať do volieb. V podstate by to tej bande mohlo byť jedno, aké krížiky si Luxemburčania chcú kam značiť, veď len štyria z desiatich sa tu chcú usadiť natrvalo a dožiť tu svoj post-produktívny vek. Lenže voľby v Luxembursku nie sú žiadna zábava. Je to povinnosť - každý občan zapísaný do registra voličov je povinný voliť!

(V súčasnosti to vyzerá tak, že cudzinci budú mať možnosť rozhodnúť sa, či sa do voličských zoznamov chcú zapísať.)

Čo bolí viac, nemožnosť voľby či strata slobody rozhodovania?

Straty bolia a nálezy potešia. Nie vždy sú tieto dve "veličenstvá" v symbióze a potom smútime. Plačeme za starými dobrými časmi, za rozbitým pohárom a deravou blúzkou, ktorým už nepomôžu žiadne stehy ani lepidlá. Smútok však nie je a priori zlý, je  ako voda, slzy postupne odplavia bolesť, obrúsia rany.

Mám pocit, že s plynúcimi rokmi tých strát pribúda. Strácame ľudí okolo nás, energiu a silu, občas už i pamäť, zrak, seba samých, keď sa spreneverujeme svojim snom a poddávame sa čoraz viac kompromisom spoločnosti. Nečudo, že sa nám potom z tvárí stráca úsmev...

Existujú straty, ktoré až tak nebolia. Spočiatku si ich ani nevšimneme. Sú tu a predsa nie sú – ľudia, ktorí neodišli, nezomreli, nepresťahovali sa, len sa stratili vo víre povinností, práce, plienok, nových lások. Takéto straty nebolia, ale občas je mi za nimi smutno. Hľadím na tých stratencov láskavým okom múdrej stareny vediac, že veď oni sa raz nájdu. Každý sme tam raz boli, na tej zdanlivo slepej uličke, kde sme si chvíľu posedeli, kým nám to batoľa neodrástlo, kým láska nezovšednela a práca prestala byť tou pani dôležitou.

Sú smútky, v ktorých sa radi utápame, možno preto, že ostatní to tak čakajú, ale pritom nikde nie je napísané, ako dlho treba smútiť, keď stratíme milovaného človeka, ako dlho sa vyrovnávať so stratou práce, povesti, peňaženky... Smútok je zradný. Ten viditeľný i ten menej očividný, ktorý však nie je o nič menší. Len sme ho na chvíľu odložili do spodnej zásuvky. Predstavujem si ho ako si tam voľká, ako tie baktérie, Bacillus pseudofirmus, ktoré vraj dokážu opraviť popraskaný betón, keď sa k nim dostane čo i len kvapka vody a prebudí ich tak zo spánku. Dokážu žiť uzavreté a bez známok života 200 rokov. Nejedia, nemnožia sa, nespia, len sú a čakajú. Až to raz praskne. A potom sa ozvú a začnú pracovať. Vypĺňať diery. Opravovať. Pripomínať nám svoju existenciu.  

Možno to tak dopadne aj s týmto našim referendom. Možno Luxemburčania uznajú, že aj my, cudzinci, máme právo rozhodovať o krajine, v ktorej žijeme desiatky rokov, privádzame tu na svet deti, odvádzame dane, sadíme tu stromy a separujeme odpad. A potom sa ozveme a začneme vypĺňať "diery". Ale je otázne, či to plátanie bude pre Luxembursko pomocou, alebo skôr prispeje k tomu, že krajina, ktorú tak máme radi práve pre to všetko, aká teraz je, zmení svoju tvár a nikto nám nezaručí, že tá nová nedopadne ako tie tváre ľudí, ktorí to prehnali s vypĺňaním zubných medzier, spodných pier a povädnutých líc...

Patchworková identita

- Mami, ten zelený škriatok, zase neviem, ako sa volá, on je taký nezbedný, ja ho musím prekvapiť. Keď prídem do triedy, tak sa každému pozriem do úst, či sa tam neschováva. A potom si vezmem také karty, prekvapím ho a cap, takto ho chytím. Lebo ja chcem dostať tie zlaté mince.

V Írsku dnes oslavujú sviatok Sv. Patrika. Z pamäte sa mi vynárajú obrázky ľudí tancujúcich v zelených tričkách, s obrovskými zelenými klobúkmi na hlavách, pijúci zelené pivo, prechádzajúci sa v hlučných sprievodoch po dublinskej O'Connell Street. Hoci nás dnes od Dublinu delia tisícky kilometrov, ráno som zo skrine vytiahla zelený sveter a aj deti sa predháňali v tom, ktoré z nich bude oblečené  zelenšie. Cestou k školskému autobusu sme stihli prebrať, ako to s tým škriatkom s ťažkým menom Leprechaun (čítaj Leprikon) naozaj je, prečo si ľudia vymýšľajú príbehy, ba aj to, ako vzniká dúha a prečo nemôžeme nájsť jej koniec, kde škriatok ukryl hrniec s peniazmi.

Žijeme uprostred Európy, v maličkej krajine, a možno práve preto sa do toho nášho luxemburského života toľko zmestí. Akoby sme boli centrom nejakej kultúrnej pavúčej siete, z ktorej nitky siahajú na všetky svetové strany a sú pravidelne spájané po obvode ďalšími kultúrnymi väzbami. Jedno dieťa narodené v Írsku, druhé v Luxembursku, rodičia Slováci. Naše deti si prešli luxemburskými, francúzskymi i anglickými vzdelávacími zariadeniami a všade sa na nich nalepilo kúsok identity tých druhých. Národniarsky pesimista by v tom možno videl paškvil, ja sa na to pozerám ako na nádhernú patchworkovú prikrývku, ktorou sa môžu prikrývať po zvyšok života a vyberať si ten svoj obľúbený "štvorček". Ak majú chuť, som za to, aby oslávili St. Patrick´s day, na ktorý je naša rodená Dublinčanka hrdá až tak, že ráno smútila, keď nemohla vyraziť do ulíc a zabávať sa so zeleným melírom vo vlasoch.

Pred pár dňami som bola obdarovaná darčekmi vyrobenými z lásky ku dňu matiek, ktorý práve oslavovali v Anglicku. A to som len nedávno dostala srdiečko vyrobené na hodine slovenčiny s komentárom – to som ti urobila z lásky, lebo bol deň ženový. Viem, že v máji mi na slovenčine vyrobia niečo na deň matkový a som zvedavá, či v družine, ktorá je frankofónna, budú oslavovať francúzsky deň matiek, ktorý tento rok pripadá na 31. máj, alebo to odložia až na 14. jún, kedy ho oslavujú Luxemburčania. Je vysoko pravdepodobné, že ich kreativita podchytí oba sviatky. Veď ani tie vychovávateľky zrejme nebaví stále sedieť na pieskovisku a postrihané papieriky či zaschnuté farby si aj tak zlíznu upratovačky...

Každý deň síce nemusí byť nedeľa, ale dôvodov na sviatkovanie je počas roka neúrekom. Strašíme sa na Halloween, deň pred Popolcovou stredou pečieme palacinky oslavujúc Shrove Tuesday (v niektorých krajinách nazývaný aj Pancake Day), nezabúdame na Európsky deň jazykov, ani na výročie zbúrania  Berlínskeho múru, spolu s Angličanmi si pripomíname novembrový Deň vojnových veteránov, kedy deti v škole vyrábajú červené makové kvety ako symbol krvi preliatej počas prvej svetovej vojny. Pred februárovým Liichtmëssdag (luxemburský sviatok svetiel) vyrábame lampióny a s radostným očakávaním hľadíme v júni na oblohu, kedy už začne veľký ohňostroj na počesť narodenia monarchu Luxemburska, ktoré sa síce udialo v zime, no z klimatických dôvodov sa každoročne oslavuje 23. júna. Nezabúdame ani na slovenské tradície. Avšak naháňačku s korbáčom v ruke už radšej nikomu nevysvetľujeme a z času na čas k maľovaniu kraslíc pridáme aj hľadanie čokoládových vajíčok ukrytých v záhrade. Iba Vianoce sú úplne naše, slovenské, presne také, aké si ich pamätáme z detských čias.

Oslavovať a sviatkovať sa dá počas celého roka, bez ohľadu na to, aký je deň v kalendári. Hoci len to, že sme sa opäť raz ráno prebudili do slnečného dňa.

♥ ♥ ♥ Love is in the air ♥ ♥ ♥

Konečne nám v Luxilande poriadne nasnežilo. Kým som vyhrabala sánky zapratané kolobežkami z garáže a provizórne ich oprášila sneh sa roztopil, ale ten pocit ostal. Veľké mäkké vločky padali za oknom a v pouličnom osvetlení maľovali všetkými smermi. Snehový maliar prechádzal štýlovo od pointilizmu k surrealizmu a nás šoférov občas zachytil s pokrivenými ústami a lá Munchov Výkrik, ale aj to k zime patrí. Na parapete mi stihli vykvitnúť žlté narcisy, hľadia na zamrznuté strechy a na okamih sa zdá, akoby sa pyšne smiali na susedku vianočnú ružu a vraveli jej, že, pche, tento raz sú oni v centre pozornosti. 

 

Hoci ma dnes ráno teplomer privítal s dvojcifernou hodnotou v mínusovom rade cítiť, že jar sa blíži.  Z obchodov zmizli ťažké kabáty a nahradili ich jemnučké vlákna spodnej bielizne lákajúce k nákupu, len aby sme nezabudli, že love is in the air.... je celkom jedno, či ste v Trnave alebo Larochette, kam sa v tieto dni pohnete, tam si vás nájdu. Srdiečka vo výkladoch, na oknách, na pozdravoch v novinových stánkoch. Vedzte, že ak ste na tú svoju lásku celý rok kašľali a jediný lístoček, ktorý ste jej pred odchodom z práce nechali bol ten v znení 10 rožkov, 20 deka šunky a vajcia, tak teraz máte jedinečnú príležitosť všetko napraviť. Napísať jej valentínku, či kúpiť  nejakú tú plyšovú potvoru, štýlovejší možno i srdiečkový prívesok, len aby bolo jasné, že ste nezabudli a že ju/jeho stále milujete. Aspoň tak si to predstavujú obchodníci... my ženy máme mierne odlišné predstavy, vy muži asi ešte odlišnejšie. Tak nechápem, kto túto hru s nimi ešte stále hrá! 

Vždy keď sa zfebruárieva počúvam niečo v štýle, nebudem nikomu ukazovať lásku na rozkaz, vieš, že ja na to nie som, nie je to náš zvyk, ale import z Ameriky. Súdruhovia na Západe si to vymysleli, tak nech sa toho držia. Čoho sa budeme držať my? 

Tradície sLOVEnské nemyslia veľmi na zaľúbencov, to skôr Slovania by nás mohli v kadečom inšpirovať. Môžeme sa vrátiť ku koreňom a oslavovať deň Bohyne Vesny, bohyne jari a ľúbosti. Je prvým dňom jarnej rovnodennosti. Má nám priniesť (z)Vesť o konci zimy a nástupe tepla, prebudenia sa. Alebo si počkajme na júl, vtedy sa na počesť prastarého boha Kupalu stavajú vatry, cez ktoré preskakujú zaľúbenci v pároch želajúc si navzájom lásku či radosť.

Luxembučania majú svojho vlastného "Valentína". Tento rok to vychádza na 15. marec. Bretzelsonndeg alebo Praclíková nedeľa je sviatok, kedy muž daruje žene praclík ako symbol lásky a na oplátku od nej dostane na Veľkú noc čokoládové veľkonočné vajíčko. Dnes sa už dievčatá neostýchajú a neraz berú veci do vlastných rúk, srdiečkové praclíky tak putujú nielen od mužov k ženám, ale i v opačnom garde.

Ak by ste mali chuť skúsiť, či to po luxembursky bude mať väčší úspech než po "americky" s podpísanou srdiečkovou kartou, vyskúšajte tento recept. Vyžaduje síce trochu viac príprav než odskočenie si do obchodu v rámci obednej prestávky, ale výsledok zaručene poteší oboch. 

Recept na luxemburské praclíky pre zamilovaných

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ 

 

Suroviny: 

275g múky (na Slovensku by som dala polohrubú, miestni vedia, že tu sa delenie na hladkú, polohrubú a hrubú nepoužíva, všetko pečieme z toho, čo nám príde pod ruky.)

1 balenie sušených kvasníc

100g kryštálového cukru (biely, hnedý, trstinový, aký máte radi...)

1 balenie vanilkového cukru

175g masla

125ml teplého mlieka

1 vajce

nasekané mandle

75g múčkového cukru

Zmiešajte múku, kvasnice, cukor a vanilkový cukor. Do sypkej masy urobte jamku, do nej pridajte vajce a začnite miešať (najlepšie elektrickým mixérom). Postupne pridajte teplé mlieko a 50 g masla izbovej teploty. Miešajte približne 5 minút. 

Na pomúčenej doske vyvaľkajte cesto do obdĺžnikového tvaru s hrúbkou približne 1 cm. Na to natrite 60 g mäkkého masla. Preložte cesto 3-krát jedným smerom a potom ho obrátite na druhú stranu a preložíte dvakrát (maslo je vo vnútri ). Cesto nechajte stáť štvrť hodiny v chladničke. Následne ho opäť vyvaľkáme na 1 cm hrubý plát, potrieme zvyšným mäkkým maslom, zložíme trikrát a obrátené dvakrát a opäť vložíme na 15 minút do chladničky. 

Cesto vyvaľkáme na 1 cm hrúbku, narežeme prúžky a vytvarujeme z nich praclíky. (Čím ste zamilovanejší, tým viac budú srdiečkového tvaru ♥) Položíme ich na vopred vymastený a múkou vysypaný plech a necháme ich stáť 30 minút pri izbovej teplote. Pečieme 30-40 minút v rúre predhriatej na 180 ° C. Po upečení praclíky necháme vyhladnúť, keď už sú takmer vychladené potrieme ich polevou, ktorú si pripravíme zmiešaním práškového cukru s 2-3 polievkovými lyžicami vody. Takto ponatierané ich poriadne posypeme nasekanými mandľami. 

Et voilà... váš originálny darček je pripravený. Takúto oslavu lásky si môžeme dopriať všetci nielen na Valentína a nielen vo dvojici. Kolegynky v práci, neprinesiete ochutnávku? ;)

Novoročné zamyslenie

Už dávno si nedávam novoročné predsavzatia. Jasné, že chcem mať o päť kíl menej, rozprávať plynule francúzsky, prestať si vytláčať vyrážky a používať denne očný krém, jesť menej sladkostí, viac športovať, chodiť spať pred polnocou a pod. Aj ja by som chcela byť múdrejšia, chudšia, milšia, trpezlivejšia, bohatšia, vytrvalejšia, chcela by som zmeniť seba i svet. Ale bez mučenie priznávam, nie som dokonalá a neplánujem sa tým stresovať.

Z času na čas si robím zoznam úloh a termínov, na ktoré nesmiem zabudnúť, častejšie nákupný zoznam a voľakedy dávno, vlastne ešte v minulom storočí, som si spravila zoznam kvalít, ktoré by mal mať môj nastávajúci a zoznam vecí, ktoré chcem zvládnuť do tridsiatky. (O ich výstupoch možno niekedy nabudúce.) Inak zoznamy neznášam. Vadia mi aj tie v časopisoch, na čo nezabudnúť pred svadbou, pred Veľkou nocou, pred prvým rande, pri výbere školy... (Tri dni pred svadbou: Nezabudnite si dať vytrhať obočie!). Ale keďže si uvedomujem aká  som nedokonalá, v tento prvý deň nového roku som si spísala môj prvý a asi aj posledný Zoznam hriechov:

1. Sú dni, kedy som strašne lenivá. Chodím po byte v pyžame, nechám svoje maloleté deti, aby si niečo pohľadali na raňajky, neumyjem sa, nenamaľujem, miesto obeda si vytiahnem z chladničky jogurt a potom si na chvíľu ľahnem zdriemnuť, lebo ani len tá kniha sa mi už nechce čítať. Ak by vtedy zazvonil poštár, asi by sa mi ani nechcelo ísť mu otvoriť...  Nerobím nič. Nemám depky, práve naopak, veľmi ma to baví. V bežné dni toho robím toľko, že si tú svoju lenivosť viem naozaj užiť a nehanbím sa za ňu!

2. Keď vám neodpíšem na email alebo smsku, neberte to osobne. Ak to nie je životu nevyhnutné a v tej chvíli to nestíham, je dosť možné, že som na to zabudla a keď si neskôr spomeniem, tak sa mi občas aj tak nechce odpisovať (možno práve prežívam deň z prvého bodu). Viem, že je neslušné neodpovedať, ale potom si zase hovorím, že je neslušnejšie odpovedať veľmi neskoro...  tak to skrátka prestanem riešiť. Vo svete úradujú ebola, Boko Haram, Putin a spol., tak snáď mi ostatní  odpustia, že práve riešim zásadnejšie témy...  

3. S láskou som čítala všetku povinnú literatúru (ok, tak Hviezdoslava asi skôr z donútenia), dobrovoľne robila referát z knihy Vojna a mier, ale občas čítam strašné braky. Orwella prekladám ženskými románmi a fakt ma baví Twilight. Cameron Diazovú považujem za škaredú a z Brada Pitta sa mi prestali triasť kolená len preto, že skrátka zostarol. Ako herec sa mi stále páči, hoci s tým oblizovaním pier by už mohol prestať... I keď  mi vadia fajčiari, s Johnym Deppom by som si vedela predstaviť predĺžený víkend v zafajčenej izbičke v nejakom starom francúzskom hotelíku. Priznávam, občas som skrátka infantilná, rozpoltená, povrchná, príšerne romantická, bezzásadová...

4. S jedlom hreším stále. Chipsy a čokoládu dám hocikedy aj o polnoci. Učím deti rozdeliť sa a keď zaspia, tak im zjem skoro všetky karamelky. Keď prinesiem zo Slovenska 20 horaliek, deťom sa ujdú možno tak štyri. Obviním manžela zo sebectva, lebo zjedol celú čokoládu a nerozdelil sa so mnou, ale keď to na mňa príde, robím to isté... a nielen pár dní do mesiaca. Hoci vtedy to nepovažujem za môj hriech, ale za prirodzený dôsledok hriechu, za ktorý bola potrestaná pramatka Eva. Ok, občas sa vyhováram na okolnosti.

5. Viem, že aj malé klamstvo je klamstvo a napriek tomu, že klamstvá neznášam, tvrdím, že existujú zúbkové víly, čerti, malý Ježiško nosiaci darčeky... Tvárim sa, že telefonujem rodičom dieťaťa, na ktorého narodeninovú oslavu sú pozvané moje deti, aby som odvolala ich účasť, lebo ešte nemajú napísané úlohy, zjedený obed, upratanú izbu. Predstieram, že im v obchode nemôžeme kúpiť to a tamto, lebo obchod zatvárajú, došli mi peniaze, v inom obchode to bolo za lepšiu cenu,... Odpíšem šéfke, že jej pokyn je už pred dokončením a hekticky sa s kolegyňami snažím dobehnúť to, na čo sme zabudli. Učím deti, že raňajkovať je dôležité, hoci sama raňajky takmer nikdy nestíham, že si majú česať vlasy, hoci ja česanie neznášam, že dezert sa má jesť až po obede a ja sa ním tajne napchám už pred polievkou...

Nie som dokonalá a svojich blízkych milujem často aj pre ich nedokonalosti. Verím, že k tým mojím slabým stránkam budú zhovievaví a ja sa budem snažiť polepšiť sa celoročne a každoročne, nielen v januári... Priznávam, dnes mám zlé svedomie, išla som spať o štvrtej ráno po tom, čo som vypila veľa vína a ešte o druhej v noci som sa napchávala nezdravými jedlami, vynechala som sprchu, celý deň som neustlala periny a obedovala som hydinu, hoci sa to dnes vraj nemá... ešte šťastie, že popieram existenciu pekla (hoci teda tých čertov priznávam). Snáď mi bude odpustené.

 

Referencie:

Hard copy môjho zoznamu hriechov v neskrátenej a nepublikovateľnej verzii má Sv. Peter.

 

 

"Život v tomto meste má zrazu kopu výhod, keď vianočné kolóny odtiahnu na východ...."

...nôti si Juraj Benetin vo vianočnej piesni Dar a ja si nôtim s ním.

Podaktorí sa aj čudujú - akože, prečo, či nám nie je smutno, nechápu, že sme sa rozhodli dobrovoľne "vianocovať" v cudzine. A nám je pri tom tak dobre... Mesto zrazu stíchne, lebo polovica jeho obyvateľov vykúpila všetky dostupné letenky From: Luxembourg To:... kade tade po svete, alebo načapovala doplna benzínom svoje oceľové tátoše a vybrala sa stovky kilometrov za svojou vytúženou vianočnou pohodou.

My si tú vianočnú pohodu robíme v Luxembursku. Netrápia ma tlačenice v obchodoch, darčeky zvyčajne kupujem už s poslednými lúčmi letného slnka. Vypekám vtedy, keď sa mi podarí medzi rodičovskými a pracovnými povinnosťami vymiesiť nejaké to cesto. Sem tam na pár dní odložím vanilkový cukor opäť dozadu na poličku, aby som ho o dva dni znovu vytiahla, tá vôňa a teplo sálajúce z rozpálenej trúby sú prudko návykové... Stromček nám už svieti, vyzdobili ho deti, podľa toho, kde je zdobenie zastúpené v hustejšom pomere vieme odhadnúť, ktoré zorné pole práve dohliadalo na jeho estetické pôsobenie... Upratovanie, no to snáď ani nestojí za reč. Inak nech pozerám, ako pozerám, zatiaľ som nikoho na okolí nepristihla pri tom, že by pred Vianocami umýval okná a pral závesy. Ja som si tie svoje odkrútila, našťastie mi pritom tento rok ani nemrzlo, ale občas tak premýšľam, odkiaľ sa berie tento náš zvyk-zlozvyk týrať sa skrehnutými prstami a vypúšťať z domácnosti prácne nadobudnuté teplo, len aby sme lepšie videli tú tmu za oknami. Stále si hovorím, že ten ďalší rok okenný telocvik vynechám, ale návyky pestované roky vyrastajúc v slovenskej domácnosti nepustia. Ktovie, či aj tie moje malé divošky to budú cítiť rovnako....

 

V televízii sa nám posledné dni promenádujú Popoluška s princeznou Ladou, Maruškou, Nastenkou a v tesnom závese im na krk dýchajú Anna s Elsou a Shrekom. Tí malí sú prešťastní, že nemusia ráno vstávať, robiť si úlohy a zrazu majú povolené zajedať perníky lineckými koláčikmi. My veľkí nechávame naše nervové zakončenia vydýchnuť a konečne aspoň raz do roka prepíname do hedonistického módu leňošenia, trávenia tradičných vianočných pokrmov, čítania a ničnerobenia...

 

No dobre, tak trochu ma škrie, že tú skriňu som ešte nestihla upratať a zásuvka v kúpeľni by si tiež zaslúžila revíziu krémov po dátume spotreby a včera som v rohu spálne zahliadla pavúčika a dnes ho tam nebolo (asi bude niečo pravdivé na tých tvrdeniach, že v priemere každý z nás zje ročne 3 kg hmyzu), ale to mi predsa nepokazí deň. Vrásky si nechajme robiť radšej z lásky a smiechu, než z nevyžehlenej bielizne... Maminy a svokry sú ďaleko a dobrí kamaráti sú na tom (asi) rovnako, tak tí, čo nás v našom leňošení navštívia, snáď na nás nebudú hľadieť krivým okom pre trochu dezorganizácie... Rodičia malých detí okrem toho vedia, že nie je problémom poriadok urobiť, problémom je ho udržať. Sotva poľavíte v ostražitosti a vzdialite sa do nejakého odľahlejšieho kúta domácnosti, už vám na uprataný meter štvorcový priletí nejaká tá hračka, či odrobinky z vanilkových rožkov. A keďže na sviatky som sa rozhodla vyzerať oddýchnuto a nie ako Sizyfos na konci dňa, tak občas tú hračku prekročím a dúfam, že Ježiško k nám napriek tomu príde...

Pár týždňov dozadu som viedla deti do školy. Slabý dážď nám mokril tváre, mračili sa nielen oblaky, ale i tváre dospelých a detí vlečúcich sa za každodennými povinnosťami... Na oknách do školskej knižnice sa vyzrážala voda a vytvorila na nich mokré "plátno". Podišla som bližšie a prstom nakreslila dve srdiečka držiace sa za ruky, slniečko a pripísala Hallo. Moja malá sa pridala a dokreslila kvetinky. Ako som sa otočila, všimla som si, že sa na nás usmieva muž dozerajúci opodiaľ na bezpečnosť detí. S úsmevom som ho pozdravila a odviedla malú do jej triedy. Cestou späť som videla, že pri okne stoja ďalšie deti, kreslia svoje mokré kresbičky a okoloidúci sa na nich usmievajú. Potešilo ma to. Spomenula som si na tú jednoduchú radosť, keď som dnes pomáhala Ježiškovi pobaliť darčeky. Najkrajšie na Vianociach je prinášať radosť....  Radostné a pokojné sviatky všetkým!

Badián aj škorica, nech vonia celá ulica...

"Čo bolo v škole na obed?" – položila som deťom už tradičnú otázku cestou zo školy. "Mäsko, ryža a šalát. Ten šalát bol hnusný. Taký červený. Ale keď zatvoríš oči, otvoríš ústa, stále máš zatvorené oči a prehltneš ho, tak je celkom chutný. To je asi magical šalát!" – vyhlásila moja malá päťročnica. Tento prístup sa mi hneď zapáčil, povedala by som, že je taký univerzálny. So zavretými očami sa dá vydržať takmer všetko - počnúc hustou hmlou, nudnou pracovnou poradou, zápchami na cestách, krikom ozývajúcim sa z detskej izby, až k bielym ponožkám v sandáloch.

Nato sa v aute rozpútala diskusia na tému, čo ktorá kamarátka neje a prečo deti nerastú z cukríkov do výšky, ale do šírky. A ako už býva dobrým zvykom mojich detí v tieto decembrové dni, výmena názorov ich priviedla k vyjednávaniu, koľko toho môžu po večeri zjesť z mikulášskej nádielky. Tuším hovorili o tej štvrtej zo šiestich. Keby som sa nehanbila dávať šibačom na Veľkú noc čokoládových Mikulášov, tak by mi tie množstvá čokolády až tak neprekážali, ale takto nás tlačí deadline tradícií, aby sme sa s ňou čím skôr vysporiadali. A moje boky len tíško kričia pomóóóc....

Zdá sa mi to, alebo sa v zime diskutuje o jedle ešte viac, než inokedy? Čo kto napečie na Vianoce, čo uvarí, kedy a kde kúpiť dobré klobásky, ktoré medovníky sú hneď mäkké...  Slovenské Vianoce v cudzine chutia vždy trošku inak, ale snažíme sa. Tí šikovnejší si privezú potrebné suroviny zo Slovenska už v predstihu, ďalší tam priamo vycestujú, aby spolu s rodinou posadali k sviatočným stolom a my ostatní chodíme do Trieru na údené, do Cactusu na klobásky a do Auchanu na choucroute crue (surovú kyslú kapustu, čítaj šukrut kru), lebo odtiaľ chutí skoro tak ako tá od mamy... Mám rada vôňu Vianoc, ten prazvláštny parfum, ktorého základ tvoria drevité tóny ihličia, hlavu kapustnica, zemiakový šalát, ryba a srdce je také príjemne orechové, makové, škoricové, klinčekové, ...  Jednému by sa až hlava zatočila.

Ale každý máme svoje chute a nie každý je ochotný zatvárať oči. Naša luxemburská suseda sa na vianočný čas tradične zásobila osviežovačmi vzduchu a tajne nám ich striekala ku dverám a po spoločných bytových chodbách s intenzitou priamo úmernou  rastúcemu času klokotania kapustnice. Luxemburskú Vianoce nevoňajú kaprom, ale údeným lososom, syrom raclette, morčacím či králičím ragú, foie gras servírovanej so sladkým bielym vínom a čokoládovou La bûche de Noël (piškótová roláda v tvare odrezaného kmeňa stromu, ozdobená marcipánovými lístkami, cukrovými pavučinami a snehovými pusinkami v tvare hríbikov) v sprievode vaječného koňaku.

Samé dobroty, ale na kapustnicu si siahnuť nedám! Čo tak vyskúšať v tieto studené sychravé dni osviežiť si pamäť, uvariť ju v predstihu a pozvať k sebe pár priateľov na ochutnávku? Čo rodina, to iný recept. Do Majkinej ide ryža, do Ankinej sušené slivky, do Vierkinej kyslá smotana, do Lenkinej sladká a do Zuzkinej kapusta trikrát umytá.

Cítite to aj vy? Hmmm... Tak dobrú chuť!!!